Oheň v krbu tiše praská a přítelkyně mi mezi nohama mlaská. Jou, jou. To jsou ty pravé Vánoce.

25. decembra sme sa celá rodina stretla. Stojíme na chodbe asi desiati, podávame si ruky, a želáme si tie najväčšie klamstvá. „Veľa šťastia, peňazí, ale hlavne veľa zdravíčka.“

„Aj tebe. Aj tebe. Šťastné a Veselé. Ďakujem.“

Jedine s mojimi dvoma bratrancami si podáme ruky: „Všetko dobré, brácho.“
„Aj tebe... brácho...“ Mne takéto familiárne oslovenia, nejdú z huby. Nehodia sa mi. Hodia sa mi, keď som nasraný. A to fest.

Veľmi sa usmievam, keď moja skoro skrachovaná rodina. Sestra mojej mamy, želá svojím rodičom: „.... Hlavne veľa zdravíčka.“ A to v lete ich chcela šupnúť do toho intráku pre seniorov na jednom sídlisku. Mne by to nevadilo, keby tam nechodím po nočnej chlastávať.

Usadíme sa pri stole a teta nám prinesie kotlík so slepačím vývarom. Samozrejme ako druhé bude kačica s kapustou a knedľami. Pri tej kapuste sa vždy modlím, aby bola na sladko.

„Povedala som jej, že načo to bude prelievať a špiniť zbytočne riady, nie?“ povie druhá teta.

Áno, úžasný nápad, uškerím sa a poviem: „Však jasné, načo špiniť riady.“

„Dobrú chuť.“

Chlípeme polievočku.

„Tá polievka bola úžasná.“

Povie teta, ktorá sa stará o čistotu riadov a všetci prikyvujeme hlavami.


A mne len behá hlavou: „Tá polievka je neslaná. Mám si kvôli tej troške pýtať
soľ? Á nechce sa mi. Boha, tie slíže sú prevarené. Dopiče, a toto je čo? To je
vlas? No dúfam, že je to vlas.“

Prázdny tanier aj s vlasom na hrane taniera podávam na hromádku ďalších
tanierov, lebo druhá teta povedala: „Dajte sem tie taniere. Nebudeme ju predsa
preháňať s jedným tanierom po celom byte. Už si dojedol? Daj tanier.“

Všimol som si, že si ona všimla ten vlas.

Pozrieme sa na seba a ja veľmi nenápadne kývnem hlavou do strán. Dúfam, že
pochopila, že ten vlas nie je môj!

Druhý chod.

Na tácke sa na nás všetkých usmievajú kačacie stehná. Potom knedle a nakoniec kapusta. Kedže som človek, ktorý má rád prekvapenia idem na
záchod sa vyčúrať.

Po dvoch minútach som sa vrátil, mal som naložené. Štyri knedle, kapusta a stehienko. Sadám si ku stolu a stále sa modlím za kapustu na sladko. „Dobrú chuť.“

Kapusta je na kyselo. Neostáva nič iné ako si predstavovať, že je na sladko. A medzi počúvam ten najlepší dialóg počas týchto sviatkov.

„Nechceš lokšu?“ pýta sa moja teta.

„Nie, ďakujem.“

„Paľko, a ty nechceš lokšu?“

„Potom si dám.“

„Romanka, nechceš ochutnať lokšu?“

„Ne.“

„Tak ja si dám lokšu.“

Dve minúty je ticho.

„Paľko zober si už lokšu.“

„Áno.“

„Romanka, vážne nechceš ochutnať lokšu?“

Ticho.

„Romanka naložím ti lokšu, dobre?“

„Dobre teda.“

Teta poprežúva svoju lokšu.

„Paľko, čo vravíš na lokšu? Dobrá je, že? To je domáca lokša.“

„Vidím, vídim. Lokša pekne mastná.“

„To musí byť. Tak vypadá domáca lokša. Ja si dám ešte jednu lokšu. Nechcete
ešte niekto lokšu?“

Našťastie som dojedol a z izby vypadol skôr než začul slovo: lokša. Išiel som sa
skryť na záchod. Keď som bol malý veľmi rád som sa skrýval na hajzel. Teraz to je pre mňa miesto útechy, pokoja a hlavne mieste, keď chcem byť sám. Na svojom HTC-čku som si pustil Facebook, lebo môj ex spolužiak mi mal poslať správu, či sa na Silvestra bude v Brne, alebo nie. No ale ako prvé, čo som videl na nástenke bola Dominika Cibuľková, ako sedí pri stole a je. Kačku, kapustu a LOKŠE.

A správa žiadna.

Vychádzam von, za zvuku splachovania a idem do obývačky, kde budem sedieť
päť hodín a počúvať tie kokotiny.

Áno, nikto ma nenúti tam sedieť, len mi je trápne odísť hneď sa najem.
Bratranec ma volá von na balkón fajčiť.

„Čo máš nové ? Len mi nevrav, že nič.“

„No nič také. Akurát, keď som sa šiel do mesta, tak som si šiel vybrať prachy. A
za mnou stoja traja kokotkovia. Na tomto prijebanom sídlisku majú dosť známe
ksichty. Sa mi zdá, že sú to aj tvoji kamaráti. Teda na Facebooku. No tak ja okolo nich prejdem, pozerám si zostatok na účte, čo ma nasere a potom zas sebou začujem: „Dopiče,“ potom nejaké blabotanie. Asi som im vybral posledné bankovky a potom počujem toho, čo si chcel pravdepodobne vybrať desať euro na marihuanu: „Poďme ho dať dole.“ Trošku som spomalil, naklonil som hlavu do strany a načúval som, či sa ku mne blížia a premýšľal som. Jeden hlas mi vravel: Maj ich u piči. A druhý hlas mi vravel. Ja byť tebou, nabehnem tam všetkým trom najebem.“

„No a čo si urobil? “

„Mal som u piči. Takéto sračky na svoju osobu často počúvam. Ale ja som trpezlivý. Znesiem toho dosť.“

„To bude asi tým, že ti nemáš pohár, ale krígeľ trpezlivosti.“

„Krígeľ je malý. Ja mám asi studňu trpezlivosti, ktorá stále vysychá.“

„A čo to bolo za kokotov?“

„Jeden z nich má sestru, ktorú mláti šukač, stále sa motá okolo tej herne. On
má meter sedemdesiat. Je tučný a holohlavý, nosí stále tepláky, a má asi
osemnásť? Neviem. On je jeden z tých päť treningových boxeristov. A ten
druhý je vyfajčený potrat, má aj sestru, ktorá je trošku mimo a jeho mamička
kandidovala na primátorku.“

„Ježíši to si im mal rovno najebať. A ten tretí?“

„To bol nejaký mladý chlapec, ktorý považuje hentých dvoch za sídliskové
legendy.“

Dofajčili a sme šli do vnútra, kde som počúval, aké to je strašné v tých
obchodoch počas sviatkov. To som začal piť pivo.

Vypil som štyri pivá a nepovedal som ani slovo.


Pri konci šiesteho piva mojej sesternici prišla správa od nejakého oneskorenca.

„Čítaj, čítaj!

„Kto to je.“
„Čítaj už!“

Sesternica zaostrila zrak, nadýchla sa a začala čítať: „Maličký anjelik v okne
stál a krásne Vianoce všetkým ľuďom prial-“

„-keď som práve masturboval,“ povedal som a postavil sa z gauča. Osadenstvo
sa smialo. „Pusti ma, idem sa vyčúrať.“

Vtedy to bolo vtipné, ale na druhý deň som sa za to hanbil. Tiež som musel
povedať takú kravinu. Ale bol som opitý tak čo.

Priateľky mojich dvoch bratrancov riešili, aké to je byť ženou. A že muži sú
proste muži. Veď poznáte tie rečičky. „Ja fakt neviem, čo by chlapi robili, keby
mali rodiť.“

„A ja fakt neviem, čo by ste robili vy, keby sa budíte s devätnásť
centimetrovou erekciou a nemôžeš sa vyčúrať. A to je ešte nič. A si predstav,
že to musíš skrývať pred rodinou, a hlavne pred sestrou, s ktorou máš
spoločnú izbu. Ha? To je dilema.“

Na to sa tam pustila debata, že by som si tú erekciu mal užívať dokedy sa dá.

„Áno, ja viem, že čím chlap starší, tým má slabšiu erekciu.“

Pri ďalšej debate som sa vyparil aj so svojou erekciou a šiel za priateľkou,
ktorá mi napísala správu, že je sama doma.

Pre tieto prípady nosím, elektrickú zubnú kefku.

(Pre tých, čo máte priateľky aj elektrické zubné kefky. Najprv vymeňte hlavu so
štetinami, ale pokiaľ ste gurmán a máte radi pičacinu svojej priateľky, tak serte
na výmenu. Pustite kefku a priložte jej ju na klitoris. Dve minúty a studňa lásky začne pretekať. Časovo je to výhodné, lebo sa nemusíte hodinu maznať z
bradavkami, s ušnými lalôčikmi atď. Teda hlavne ak nie je čas.)

Prišiel som k nej.

Chcel som ju konečne vidieť striekať. Áno, aj ženy striekajú.
Šli sme do jej izby nechali sme dvere otvorené, aby sme počuli výťah. A bolo to nahovno, lebo vibrujúca kefka robila celkom hluk.

ZZZzzzzZZZ.

Ležala na posteli, dole bez a hore mala tričko vyhrnuté nad prsia. A ja som bol na kolenách, dole bez pri jej hlave, teda a bol som v jej hlave a zubnú kefku mala priloženú na klitorise.

Prešla minúta a striekala.

Po dvadsiatich minútach som sa aj ja pridal.

Uvidíme aký bude Silvester.

 Denník

14 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu