Šteklivé lúče ma zobudili pichaním do môjho mierne ohrnutého nosa a donútili ma rozlepiť oči a vstať.
Všetko to vyzeralo príjemne, svetelne, slniečkovo, veselo.
Niekedy by som najradšej žila v stredoveku.
Nevedela by som, čo sa deje mimo moje malé mesto, všade by som chodila pešo, a keby som bola zo šľachtického rodu, tak by mi rodičia možno na moje pätnáste narodeniny kúpili koňa.
Naučila by som sa na ňom zjazdiť a tak by sa môj životný koridor rozšíril o také tri štyri osady v blízkosti do dvadsať míľ od môjho rodiska, kde by som spoznala ďalších ľudí.
Možnože by som sa pohybovala medzi tými chudobnými, možno medzi bohatými, ale každopádne, všetkých by som poznala osobne.
Keby som sa s niekým chcela stretnúť, dohodla by som si osobne budúce stretnutie o niekoľko dní, a môj kôň by ma na to miesto zaviezol, kedykoľvek by som potrebovala, pokiaľ by nedostal koliku.
A keby niečo, mala by som poštového holuba, ale to už by bol veľmi veľký prepych, toho by som používala, len ak by náhodou niekto umrel, alebo sa stalo niečo veľmi vážne.
Poznala by som sto razy menej ľudí, ako poznám teraz zo sto razy menšieho územia, ako obhospodarujem teraz, a prekonávala na stretnutie s nimi sto razy menšiu vzdialenosť.
Mám chuť vyrobiť vírus, ktorý zničí všetku techniku na svete a uvrhne svet späť do doby tmy a žiadnej elektriny.
Všade chaos, infraštruktúra narušená, ale časom by sme si zvykli.
Pokiaľ by vláda zakázala znovuvyvinutie elektriny a znovuobnovenie systémov.
Koniec koncov, aká vláda?
Žiadna by nebola...
Kúpila by som si koňa.
A poštového holuba.
Usadila by som sa niekde na opustenom mieste pri väčšom meste, kde ostali zbytky akej-takej demokracie a morálky.
Pestovala by som niekoľko plodín, ktoré by sa niekde pri betóne vládali ujať, a okruh svojich známych zúžila na tých, čo by ma dokázali prísť pozrieť, a na tých, ku ktorým by vládal za jeden deň a jednu noc prísť môj kôň.
Mám po krk moderného sveta a všetkých jeho vymožeností, ktoré kazia ľudský charakter.
Mám po krk mobilov, internetu, e-mailov, ICQ, MSN, Skypeu, Jabberu, Birdzu, gmailu, pokecu, smsiek, volaní, a všetkých podobných prázdnych hovadín, ktoré sa snažia pretechnizovanému ľudstvu uľahčiť prekonanie kilometrov vzdialenosti a osobnú neprítomnosť pri tom druhom.
Najradšej by som nasadla na koňa v hrubých jazdeckých rajtkách, trhla uzdou a rozložila si stan niekde tam, kde nablízku býva niekto, koho mám rada.
Alebo proste niekde, kde by som niekoho takého tušila, niekde, kde by ma zaviedlo srdce.
K úrodnej černozemi, alebo do nejakého hustého lesa.
Už nechcem žiť v modernom svete...
Neznášam chlad tých hnusných káblov.
Ešte aj počasie sa dnes proti tomu búri.
Nechcem žiť v dnešnom svete...
Je mi v ňom divne a čoraz viac mu prestávam rozumieť.
Chcem vysadnúť na koňa a odísť a už nikdy sa nevrátiť...
*** - vysvetlenie nájdete v profile
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Tak to urob. Urob to o čom píšeš. Ale najskor sa spýtaj či po tom túži aj niekto iný okrem teba. Nie každý má priestor na chovanie koňa a holuba
Napíš svoj komentár
teda nielen ty mas chut utiect od civilizácie, neboj