Kde sú tie časy...?

(-A-) ***

Nemohla si pomôcť... v tej novej práci bolo fakt fajn, všetko bolo fajn... až na neho!

Ten kolega bol proste nenormálny, neznesiteľný, nenávidela ho, nevedela ho zniesť! Nikdy si nemyslela, že sa niečo také môže stať, ale stalo sa. Od začiatku mu vadilo úplne VŠETKO, čo spravila - vo všetkom nachádzal chyby, všetko jej vyhadzoval na oči, všetko bolo zlé, za všetko nezabudol podotknúť niečo krajne netaktné. Kurnik, bol tak strašne dokonale neznesiteľný!

Zo začiatku sa k nemu snažila zo všetkých síl správať slušne - možno aj preto, že to bol vlastne jej nepriamy nadriadený. Snažila sa za každou prosbou použiť prosím a za každou láskavosťou zase ďakujem, nezvýšiť hlas, nepovedať krivé slovo... ale nepomáhalo. Stále bol rovnako - dokonale neznesiteľný.

Priala si odísť. Od neho rozhodne, priala si, aby jej práca bola braná na zreteľ dobre, presne tak, ako ju aj naozaj robila. Jedinému, komu vadila, bolo - jemu. Všetci ostatní boli s jej prácou spokojní a v konečnom dôsledku ona tiež. A zvykala si.

Do práce sa tešila. Vedela jej pozdvihnúť náladu, vždy keď jej bolo nanič, a potom zrazu v práci spoznala Jeho. Áno, ten zlepšil jej pracovnú morálku ešte niekoľkokrát viac, pretože sa do neho zaľúbila. Možno zamilovala. Nevedela.

Kolega, ktorého neznášala, začal byť občas znesiteľný. Občas dokonca povedal "ďakujem" a občas sa dokonca už vedel aj usmiať. Utekali dni, utekali týždne, preklopili sa do mesiacov. A ona si zvykla. Do práce chodila sama - a možno si ani neuvedomovala, ako veľmi rada.

Zrazu prišiel ako mrak na šíre modré nebo odkaz od vedenia - preloženie. Úplné...

Ten večer nespala a ten deň v práci plakala. Objal ju a upokojoval ju, jej najdrahší jej vysvetľoval, že mu nevadí, že sa nebudú vidieť tak často, že to nevadí, že bude za ňou chodiť alebo ona bude chodiť za ním... držal ju v náručí a počkal, kým sa vyplače...

Nechcela to tak. Bola s nimi šťastná, bol to kolektív, ktorý ju rozosmieval a boli to ľudia, ktorí ju zdvíhali zo zeme práve v časoch, kedy jej bolo najnešťastnejšie. Uvedomila si, že ešte aj On, práve ten, ktorého tak stršne neznášala.. ešte aj on jej bude chýbať.

Nie, takto to byť nemalo. Vedela, do čoho ide, čo všetko sa zmení, a prenasledovalo ju to ako nočná mora. Úsmev na perách zamrzol a veselá povaha sa zmiernila. Zrazu v práci nebola taká, ako predtým, a nikto nechápal, prečo. S kolegami sa nerozprávala - nezdravila, nerozprávala s radosťou o tom, čo robila doma, ako sa tešila do práce. So sklopeným zrakom robila to, čo robiť mala... dobre, ale bez úsmevu a bez chuti. Mechanicky, podľa manuálu...

Ešte niekoľko dní a potom po chvíli voľna nastúpi na miesto, ktoré jej pridelili. Na miesto, ktoré jej určili z vrchnosti, miesto, ktoré nechcela a na ktorom bude nešťastná. Miesto, ktoré jej zobralo všetku chuť k práci.

Všetci jej budú chýbať. Smiech už necháva doma ako nepotrebný doplnok vo svojej pracovnej dobe. Chuť, tú zahadzuje niekde v polceste a začína premýšľať, ako to môže všetko zmeniť.

Nemá chuť na nové úsmevy a nové otázky... nemá chuť na to, čo jej pridelili.

V živote nie vždy máme to, čo sme mať chceli, čo nám pridelili, a ešte častejšie, nám to zvyknú zobrať...

Svet je občas hrozne nespravodlivý...

A budete jej chýbať všetci, všetci do jedného! Úsmevy, smiech, sprosté narážky, párky o štvrtej v noci, nútenie do umývania špinavého skla, spoločné pofajčievanie, spoločné kávičky, občas nejaká tá feferónková pizza, státie jeden pri druhom, občas nervy pri problémoch a potom srdečné smiechy nad ich riešením.

Pusa, objatie na dobrý deň...

Kde sú tie časy, keď som v práci bola šťastná...?

*** - vysvetlenie nájdete v profile

 Skutočný príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu