Balada o poľných vtákoch
Ľakajú sa klietky rúk
Pasce krásnych slov
Ľakajú sa zradnej siete sľubov
Nad konármi hliadkujú
V modrom území
Kde sa končí revír vrán a supov
Nad tulákmi držia stráž
niet tam víťazov
Tak leť aj keď nevyhráš
Nad zemskou príťažou
Kalendáre návratou
Každý v krídlach má
V javoroch si tiché hniezda hnetú
Polia sú ich záhradou
Strechou čierna tma
Nad ľudskými vtáčie cesty vedú
S nimi môžeš ísť
Tam kde hviezdy spať
Žiadne tiene zrád tam nie sú
S nimi môžeš ísť
Nežobrú, že chcú mať viac
Ako dáva klas
Nemučí ich závisť údel Kainov
Neženie ich blázon čas
Neženie ich čas
Zem ich ľúbi svojou láskou tajnou
Keby som písala list sama sebe, nedokázala by som opísať sled udalostí, ktorý sa udial. Je také ťažké ľúbiť a také ľahké robiť chyby. Možno očakávam až príliš veľa, ale cítim, že si musím vytýčiť ciele a hranice.
Začala by som Pondelkom...
Bolo úžasne a nič z toho, čo sa udialo by som nezmenila, hoci pokušeniam som neodolala a ani som sa o to nesnažila. Každý človek, každý s kým prežijeme niečo nezabudnuteľné, zanecháva v nás stopy. Nie hocijaké stopy, ale stopy rovno do srdca. Šľapaj za šľapajou, buď hlbšiu do srdca ale zrovnanú zo zemou duševného srdca. Jej tep sa zrýchli a čaká už na zázrak, ktorý napokon aj prejde. Pretečie ako čas. Čas radostí a čas útrap. Čas lásky a bolestivých sĺz. Čas spomienok. Kladenie otázok bez odpovedí. To je prítomnosť a prepadanie do ubudnutých dní. „Tých dní, ktoré si chcem uchovať.“
V izbe sme boli len ja, Miro a Adam.
„Môžeš si vybrať dve fotky,“ ozýval sa jeho hlas a prehlušil hudbu (romantický bordel).
„Ale tieto tri ti neukážem.“
Skryl ich. Napokon som ich predsa videla. Jednu za druhou. Eva, Denisa a tretia, na tú sa už nepamätám. Hlavná je tá prvá, ale veď o nej mal dve. Až dve! Tu ma niečo pichlo a on iba vyhlásil, že ich chce spáliť.
„Nie, nechaj tak. Sú spomienkou!“
Možno to teraz aj ľutujem, ale je už neskoro. Žiarlim a ešte ako! Bolesť, tá dochádza a kope, kope do mysle.
„Choď preč!“ ale ona je tam. Všetko pokazí! Aj jeho bolesti. Chytí fotku a pokrčí.
Zadívam som sa na ňu.
„To je otec.“
Napadne ma myšlienka, že je to ako medzi láskou a nenávisťou. Vystihne to presne tým, čo riekne: „Mám ho rád a nenávidím!“
Nemôžem povedať, že rozumiem. Keď nie je s nami, koho potrebujeme, tak to môže bolieť, veľmi.
Reči, rieknuť a stále len reči, ktoré sa riekajú, aby znovu riekli a neprestali riekať, nariekať.
Bolesť si však vyberá dni. Je jedno, či je fyzická alebo psychická, ona sa postará, aby bola a je intenzívna, dotieravá a vytrvalá. Počujem hlasy: „Nakoniec zomrela.“
A nielen ona, pomyslím si, ale aj niečo vo mne. To bol len film, ale to, čo som ja cítila, bolo skutočné. Fajčil, nevydržal. Chcela som ísť domov! A počúvala som pesničku: „Pozri na mňa, ja tu som s tebou, vždy, keď to budeš chcieť.“
A doškrabala som si znovu ruku. Slzy neprichádzali, len tá bolesť. Ona bola tam a Ty vonku. Počula som: klop, klop, ale neozvala som sa. Bol to on, vedela som to. Priala som si, aby tam aj ostal. Znova som počula to vytrvalé klopanie, ale bola som ticho. Naďalej som mlčala a cez moje mlčanie kričalo Sklamanie.
Prvé, čo očakávam je ďalšie prebudenie do reality, ale vtedy utečie a zostane iba happy day. Odpúšťanie si znova nájde rolu a sme spolu. Prechádzka, dotyky a Miro. Cesta tam zložitá, neuspokojivá.
„Celý deň si hnusná,“ počujem jeho hlas. Cestou späť moja ruka v jeho dlani a uhýbavé bozky. Adam, len my dvaja. Studená ruka pobehuje po chrbte a my? My k Mirovi. Večer hviezdy, spoločenská miestnosť a bolesti. Utišujúce dotyky. Potom odmietnutie a naše... izba, cmuk sem a tam.
Ďalší deň len pokračovanie toho: Zádielska dolina a to je už streda.
Rozhovory: „Moja prvá spomienka na otca... Bol v kuchyni akýsi chlap, ktorý sa hádal s mamou. Vošiel som do obývačky a na otázku, kto to je, mi brat odpovedal, že tvoj otec.“
Čistý Adam.
Zrazu príde iná otázka: „Čo by si pre mňa spravila?“
Keď to napokon pochopím, je neskoro. Udeje sa, čo sa nemá. Aj keď neskôr, ale stane sa. Dobehneme ostatných, ale večer má svoje prekvapenia.
Pri Mirovi si umyjeme hlavy a fotka. Rozmazala sa, škoda. Bola by perfektná. Ja a On, ale o ostatných ani počuť nechcem.
Večer na izbe internet a cucfleky na krku vynásobené jeho smiechom.
„Prestaň, nechcem ich viac!“
Aspoňže nikomu to najprv nedôjde. Bolí ma brucho a znova zabehne po ibuprofen. No, čo spravíme je nenávratné. Došli sme ďaleko, no vďakabohu nie tak ďaleko. Ako sa vyjadril: „Urobil ma,“ ale za chrbtom ostatných.
A ráno natrafím presne na jeho „náruč“. Skvelý deň: 02.03.2006. Oficiálne chodíme. Cestou na chatu si to vysvetlíme. Časy, keď mu jedine držania za ruku povoľujem. Večer strávený v spoločenskej miestnosti a znova k tomu dôjde 3 krát za chrbtom ostatných. Počas filmu raz, dva krát. Zašla som ďaleko, až príliš. Nevadí, čas nevrátim späť.
„Ľúbim ťa,“ riekne. Hovorí a je so mnou a piatkom sa končí happy vzťah, začína život.
Ak si spomeniem, že pred chvíľou sme si volali, je mi blbo. Že by som mala ísť do Košíc, asi ťažko. Ako povedal, vidíme sa v Piatok.
Sára®
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár