Jedného dňa vyhlasovali v mestskom rozhlase, že si ľudia môžu podávať žiadosti o nájomné byty, ktoré ponúkalo mesto v novostavbe jedného paneláku. Ja som stále váhala a hľadala ponuky na internete ale žiaden byt som nakoniec nenašla, ktorý by bol jednoizbový. Nevedela som sa zmieriť s tým, že mnoho nevidiacich už má svoju domácnosť a že nemusia bývať u rodičov. Nieže by som nemala rodičov rada. Ja ich mám veľmi rada ale jednoducho už som sa chcela osamostatniť a byť sama sebe šéfom. Raz som našla ponuku práce masérky v Ždani a mala som mať aj pracovný pohovor ale tá pani, ktorá ho mala so mnou robiť tak neprišla hoci sme sa dohodli, že príde. Bolo to tak pred veľkou nocou v roku 2014.
Vtedy bol zrovna zelený štvrtok, keď som mala absolvovať pohovor tak som nemohla ísť ani do kostola a potom som si to veľmi vyčítala a mamina mi hovorila: „Nemôžeš za to, keď si nešla do kostola. Čakala si na tú pani a ona neprišla.“ Potom neskoro večer sa mi tá pani ozvala, že sa niekde zdržala a že nepríde. Tak z práce v Ždani nebolo nič, pretože aj tak by som tam nemala priame spojenie či už autobusové alebo vlakové.
Jedného dňa sme sa s maminou rozprávali len tak o všeličom a medzi rečou mi nadhodila, že by som mohla ísť do jedného z tých bytov, ktoré ponúka mesto, že keď som chcela ísť pracovať kdesi do Tramtárie prečo by som nešla bývať na Staré sídlisko to je jedna časť Hriňovej a tam postavili panelák, v ktorom ponúkali tie byty. Na druhý deň som sa rozprávala s mojou asistentkou, že čo je vo veci a ona mi poradila, aby som skúsila napísať mail na mestský úrad, že či majú ešte nejaké byty voľné. Ja som napísala na mestský úrad a Pani sekretárka mi poslala v prílohe ajžiadosť aj všeobecne záväzné nariadenie mesta Hriňová.
Neviem povedať koľko času ubehlo kým som išla s asistentkou na úrad osobne, aby sme vypísali žiadosť a povedali mi, že majú v tom paneláku iba dvojizbové byty a ja som chcela jednoizbový. Tak som si požiadala teda o dvojizbový byt, keď jednoizbové neboli. V auguste roku 2014 som išla s ocinom ráno podpisovať zmluvu ohľadom bytu a na bytovom družstve mali plány bytov, ktoré stavali a bol tam aj jeden jednoizbový bezbariérový na prízemí. Ja som si ho vybrala kvôli môjmu priateľovi a potom nám povedali, že druhého septembra sa odovzdávajú kľúče od bytov ale nepovedali nám, že okoľkej máme prísť. Ja som potom druhého septembra telefonovala na bytové družstvo, že okoľkej sa budú odovzdávať kľúče od bytov a tá pani, ktorá mi zdvihla telefón mi pripadala byť rozčúlená a s nervami mi povedala, že o ôsmej ráno som tam mala byť. Potom som to povedala ocinovi a išiel to vybaviť a doniesol kľúče domov.
Keď boli kľúče už doma od môjho nového bytu už som sa nevedela dočkať kedy sa budem môcť nasťahovať a stále som sa pýtala rodičov, že kedy mi pomôžu so sťahovaním, že by som sa už chcela nasťahovať. Tak zase vznikali hádky a ja som bola stále v depresiách až prišiel ten deň D. Konečne už nebola robota na poli tak mamina nemusela ísť pomáhať. Veľmi som sa potešila, keď to všetko skončilo. Postupne mi odvážali veci do bytu a trinásteho septembra 2014 sa to začalo. Ráno som vstala asi o siedmej, pretože som išla venčiť psa. Potom som raňajkovala a ocino s bratom vyvážali z izby nábytok do môjho nového bytu a nakoniec tam odviezli aj moju posteľ.
Konečne sme prišli do môjho bytu a zase začali hádky, že kde budem mať posteľ a podobné veci. Všetko to začala moja teta a potom boli všetci nervózni a znervoznili aj mňa.Bola som šťastná, keď to už skončilo a ja som si mohla vychutnávať ten pocit samostatnosti.
Som veľmi šťastná, že mám ten jednoizbový byt, o ktorom som tak snívala. Na začiatku som musela riešiť všelijaké závady ale býva sa mi tu veľmi dobre a už by som to zanič nevymenila. Mám vynikajúcu asistentku, ktorá mi pomáha aj s varením aj s upratovaním tak som naozaj veľmi šťastná, že sa to s tým samostatným bývaním podarilo.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár