Kvôli nemu

Malé trasúce sa telíčko ležalo na posteli. Cez hlavu pretiahnutý paplón. V izbe bola tma a ticho len z vedľajšej miestnosti bolo počuť krik. „Do b..., k...., čo si zase robila?!“ Spod paplóna sa vystrčila zlatovlasá hlávka a vo veľkým modrých očiach sa leskli slzy. Vedela, že príde. Chytila svojho plyšového tigríka ešte pevnejšie a modlila sa aby to čo najmenej bolelo. Zajtra mali mať v škole športový deň a ona si chcela zahrať vybíjanú. Tešila sa na to už týždeň. Pozrela sa na dvere a za sklom uvidela jeho obrys. „Už spíš Miša? Ocko sa chce s tebou porozprávať.“ Vedela, že rozprávať sa nebudú. Akurát tak ručne- stručne. Otvoril dvere a zahľadel sa na ňu. Zazubil sa. „Prečo plačeš? Neboj sa, ocko ťa utíši.“ Podišiel k posteli a zohol sa. Rukou ju pohladil po vlasoch. Pomyslela si, že možno ju predsa len dnes nezbije a tak sa uvoľnila. Ako náhle pocítil, že prestala byť napätá, chytil ju za vlasy a nasilu vytiahol z postele. „Ty sviňa malá, zase si robila bordel! A upratať to mám akože ja?“ reval na ňu. Hodil ju na zem, zohol sa a dal jej facku. Jej malá hlavička narazila na roh postele. Začala ešte vyše plakať a prosíkať ho, nech ju už nebije, že ona to uprace. Pozrel sa na ňu a ruku napriahol ešte raz a udrel ju už teraz pre zmenu do druhého líca. „Dobre, ale okamžite!“ povedal a zdvihol ju zo zeme. Keď kráčala ku dverám kopol ju do zadku. „Aby si si zapamätala, že nemáš robiť bordel!“ povedal a vypochodoval okolo nej do kuchyne. Keď Miška vošla do obývačky poobzerala sa aby našla to, čo bolo treba upratať. Nevidela však nič. Všetko bolo presne na svojom mieste iba jeden vankúš ležal na zemi. Podišla k nemu, zodvihla ho a dala na gauč. Pozrela sa na to a vydýchla si. Teraz to bolo dobre. Vošiel otec a v ruke držal fľašu piva. Oprel sa zárubne dverí a spokojne sa na ňu pozrel. „Tak takto sa mi to páči.“ Povedal, otočil sa, vošiel do kuchyne a zabuchol za sebou dvere. Miša sa pobrala do izby. Cítila ako jej horí tvár, ako ju páli. Po lícach sa jej začali rinúť slzy a to tú páľavu ešte znásobovalo. Zavrela dvere a sadla si na posteľ. Zadok ju riadne zabolel a ona vedela, že dnes bude musieť spať na bruchu a zajtra si vybíjanú veru nezahrá. Ľahla si, zaborila tvár do podušky a začala potichučky plakať.
Ráno, pri umývaní zubov sa na seba pozrela do zrkadla a zdesila sa. Už vedela, prečo ju líca tak veľmi štípali. Na obidvoch mala veľké podliatiny úplne krvavé. Nevedela ako to vysvetlí v škole. Bola však aj zvedavá ako vyzerá jej zadok. Stúpla si na stoličku, otočila sa k zrkadlu chrbtom a stiahla pyžamové nohavice. Tesne nad zadkom sa skvela obrovská modrofialová modrina. Bola takmer taká veľká ako jej dve päste. Dotkla sa jej a zjojkla. Začala plakať, ale tento krát už nie potichu, ale nahlas aby svojej bolesti, nielen fyzickej, čo najviac uľavila. Otec už nebol doma tak si to mohla dovoliť. Preklínala ho za to a zaprisahala sa, že mu to do smrti neodpustí.
Miša rástla a otcova tvrdá výchova sa nemiernila. Keď mala 16 rokov začalo to byť neznesiteľné. Otca vyhodili z práce a každý deň sedel doma naložený v liehu. Jeho jedinou zábavou bolo spôsobovať jej bolesť.
Jeden večer, keď chcela ísť von otec zase povedal nie. Vraj sa má o neho doma starať, že kto by mu predsa nosil jedlo a pitie. Musela teda ostať doma. Sedela v kuchyni a zakaždým, keď otec zavolal, prišla a doniesla mu to, čo chcel. Keď ju zavolal už asi po desiatykrát omylom buchla dverami. Nemala to v pláne, ale otec to pochopil inak. Zavolal ju k sebe. „Tebe sa zachcelo trieskať dverami? Vari sa len na mňa nehneváš. Už nikdy tými dverami netreskneš!“ povedal, postavil sa z kresla a zahnal sa. Trafil ju dosť silno a ona spadla na zem. „Tými dverami trieskať nebudeš!!!“ reval a pritom ju mlátil hlava nehlava. Bolo mu jedno či ju bije rukami alebo kope. Len mlátil a mlátil. Miša si myslela, že ju vari aj zabije. Prežívala neznesiteľnú bolesť. Nech sa bránila akokoľvek, nebolo to k ničomu. Vždy si našiel nejaké miesto kam jej mohol vraziť. Miša potočila hlavu na stranu aby sa vyhla jeho ruka a v tom si pod kreslom všimla nôž. Nevedela kde sa tam zobral, ale to jej teraz aj tak bolo jedno. Načiahla sa poň, pevne ho uchopila do ruky a bodla. Otec sa zatváril veľmi prekvapene a rukou sa dotkol krku. Pod ľavým uchom si nahmatal rúčku noža a len čo sa ju jeho ruka pokúsila uchopiť, bezvládne klesol na zem. Miša sťažka oddychovala a pozerala na otca. Zrazu ju prepadol nezadržateľný záchvat smiechu. Uvedomovala si, že zabila vlastného otca a že pôjde do väzenia, ale myšlienka na to, že už ju nikdy nezmláti bola pre ňu natoľko utešujúca, že všetko ostatné jej bolo jedno. Po nejakej dobe, netušila koľko tam ležala a smiala sa, sa postavila a prešla k telefónu. Zdvihla slúchadlo, vyťukala 158 a hlasu v telefóne povedala čo sa stalo. Keď prišla polícia a zbadala otca nehybného na zemi s nožom v krku a Mišu dobitú sedieť v kresle nad ním, pochopili. Ale aj tak sa opýtali: „Prečo?“ Miša sa len usmiala a povedala: „Už som toho jednoducho mala dosť.“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu