Veža života!

Je vecer moje viecka akoby vazili tony, uz ich neudrzim uz ani na sekundu, ani na stotinu...zaspavam.
Zrazu ma nieco prebudza.Klopanie,buchanie alebo krik nie som si ista.Neviem, kde som.Vsade okolo mna len tma.Som sama.V tomto priestore bez svetla vidim pootvorene dvere.S nesmelostou,strachom ale hlavne s nesmiernou zvedavostou ich otvaram.na okamich si spominam na slova, ktore mi hovorievala mama: "nechodievaj v noci sama na miesta,ktore nepoznas".Určite mala o mna strach avšak zvedavost ma premaha...
Otvaram dvere a vchadzam dnu, kde ma vita sero.Pred sebou som uvidela schody a zacala som teda kracat. Prava noha, lava a opät prava...Uvazujem nad tym, ze tieto nekoecne schody nevedu nikam...tocive schodisko nie a nie skoncit.Uz som to chcela vzdat,ked som pred sebou uvidela otvorene okno,idem sa teda pozriet,co sa za nim skryva...zbadala som chlapca a dievca ako spolu kracaju a drzia sa za ruky.Zrazu sa na mna pozreli.So strachom v ociach a s rozbuchanym srdcom si uvedomujem, ze som to ja s mojou prvou laskou...okno sa z nicoho nic zavrelo, su na nom dokonca mreze.Zvedavost ma vsak laka, aby som kracala dalej...dalsie okno!tuzobne som cakala co uvidim v nom.som to opät ja a moja kamaratka, chvilu som ich pozorovala pohadali sme sa...okno sa znova zavrelo...vravim si ,ze idem este vyssie.zacinam citit pach stariny ... zrazu som zastala chvilu rozmyslala a konecne som prisla na to kde to vlastne som...

Som vo Veži mojho života!
Uz nechcem kracat vyssie,nechcem vediet,co bude dalej,ako to skonci.vystrasena som sa rozbehla dole schodmi.V zivote som tak nebezala,vlasy mi v tej rychlosti viali a zaroven slahali po ... Konecne!!!vidim dvere, rychlo vybehne a zabuchnem ich za sebou.Na zemi som nasla lezat klucik.Ani na sekundu som nevahala a zamkla som.

Nech sa nikto nedostane do mojej Veze.Je len moja a nikomu nedovolim aby vedel ako dopadne moj osud....

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu