dávnu pravdu – neistú, no odvekú...
... a on vedel, že ani jeho neminie:
Úprimne sa radovať,
radostne sa smiať.
To je dar bláznov a detí.
Dospelí môžu šťastní vyzerať,
ale ich šťastie, nový smútok vznieti.
♠ ♠ ♠
On si však privčas dal
dospelý cieľ.
Tak sa mu stratil detský čas,
čas nevinných, bezbranných hier.
Nechcel,...Ale veď musel raz.
Odvtedy už nebol dieťa.
Spoznal tie radosti,
čo smútok vznietia,
šťastie, čo kruto iným znie.
Tíško ďalej žil,
tíško ďalej bdel.
Tíško spal,
tíško aj umrieť chcel.
Celý život v jednom nádychu,
bez svedkov, úplne potichu.
♠ ♠ ♠
Ale nič nie je stále,
aj on sa raz stal iný.
Zrazu pre šťastie, hoc malé,
chcel spraviť všetko,
...prijať aj viny.
Možno sa to nesprávne bude zdať,
ale je to snáď hriech
múdreho smútku sa vzdať
a vybrať si smiech?
Smútku už má dosť,
tak asi rozum musí dať
ako cenu za radosť.
Bláznovstvo, si tu hosť...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Toto je skvelá báseň, máš naozaj talent