V tú chvíľu môžem akurát tak nečinne stáť na mieste, a nič iné ako premýšľať mi neostáva.
Premýšľam o sebe, o nich a dokonca aj o celkom banálnych veciach. Sama seba sa pýtam či je toto správne. Rozmýšľam nad tým aký je ten svet, aký je on a prečo to tak má byť.
No o chvíľu ma to prestane baviť a ja stratím ten spleť myšlienok a len tak si podupkávam nohou. Babku vedľa mňa to zrejme znervózňuje, tak na mňa hodí ten príšerný pohľad zvráskavenej tváre. Začnem dupkať ešte viac. Baví ma to, áno je to zákerné. No, v tej chvíli plnej očakávania sa zrejme na nič iné nezmôžem.
Odignorujem, celý svet a dokonca aj tú nervóznu babku, ktorá postáva vedľa mňa.
Hudba ktorá mi zneje v ušiach, prifarbuje tú realitu a tá dostáva krajší podtón. V tom sa ocitám vo svojom svete. Svete plného porozumenia a iných takýchto slov..V tom svete nestojím na zastávke. Stojím tam na zastávke, s lavičkou a dokonca chodníka bez žuvačiek. Áno, vyzerá to tu inak, podstatne inak. Je tu krajšie, ale to ste si už asi domysleli.
Aj vy sa pýtate aký to má háčik ? Máte pravdu. Ako každá vec, ktorá sa nám zapáči aj táto má háčik. Ten spočíva v tom, že svet v ktorom sa ocitám, je len môj. Som tu sama. Bez teba, bez nich a aj bez tej babky.
Ako sa tak zamýšľam a ocitám na inom mieste, zistím, že prišiel môj autobus a, že desať minút už prešlo. Opäť sa ocitám v realite, tak ako predtým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár