Keď som ťa niesol na svojich pleciach, spýtal som sa ťa: „Aké je to mať hlavu v oblakoch“?

Ďalšia sentimentálna výlevka mojich pocitov sa môže začať.

Venované tebe, len tebe, aj keď viem že to čítať nebudeš.....

Viem že nie som inteligent, a ani neviem viesť duchaplné konverzácie, ale viem že keď sa na teba pozerám cítim sa tak dobre, že by som sa tým najradšej chválil všetkým naokolo.
Keď sa vidíme, raz za pár mesiacov, mám z toho stále miešané pocity. Ale tie sa vytratia po tom čo sa zapozerám do tvojich oči, a ty ma začneš bozkávať. Najhoršie sú odchody, keď mi už chýbaš toľko čo urobím tri kroky od teba, a posledné čo si pamätám, je to ako stojíš a pozeráš sa ako odchádzam. Chcel by som ťa mať stále pri sebe, a keď nie stále tak aspoň tak často aby som sa necítil osamelo.
Ľutujem všetko to čo som zažil pred tým než som ťa spoznal. Ľutujem všetko to čo som robil kým som bol s tebou v kontakte. A ľutujem aj to že som ti nedal, väčší pocit istoty. Chcem ťa mať, dlho som si neuvedomoval to čo mám. Stačilo že prišiel niekto iný, a potom som si to uvedomil, hlavne po tom čo iní odišli a ty si tu bol, viac menej pre mňa, len škoda že nie len pre mňa.
Nechcem byť žiarlivý a ani výbušný, nechcem si ťa od seba odohnať, a viem že aj keby som išiel z vecou von, zbytočne by som tým pomútil vody. A nič by sa tým nevyriešilo. Možno keď budem bližšie pri tebe. Ja budem ten zamilovaný a odmietnutý, ten melancholický blb čo si namýšľal že to bude tak ako si to vysníval keď si v sobotu večer v spánku predstavoval našu budúcnosť.
Máš prvenstvo, lebo ty si prvý, ty si vlastne jediný ku ktorému niečo cítim, a neviem to vysvetliť slovami. Pre moju nesmelosť a ostýchavosť asi vysielam dosť nezrozumiteľné signály, ale to len pre to že ťa mám až príliš rád, a bojím sa že by som to úprimnosťou mohol pokaziť. Nie vždy som ťa videl dokonale. Ale to bolo aj tým že som ťa až tak dobre nepoznal. Ale proste v tebe som sa nesklamal a ani sa nemal v čom. Nie si ten typ, ktorý človeku dáva nádeje ktoré nemôže splniť. Niekedy je jeden úprimný pohľad viac ako tisíc slov, a po pravde ja ani neviem čo som to vlastne vyčítal v tom tvojom.
Určite by som ľutoval, strašne ľutoval keby som ti vtedy poslal tú smsku, bol som proste nevyrovnaný a viac menej sklamaný z toho že ťa neuvidím, ale viem iba jedno, a to že keby si ju dostal bola by to asi moja najväčšia chyba. Lebo stratiť takého ako si ty, to by asi moje vnútro po čase neprežilo a rozbilo by sa. Lebo na teba nemôžem len tak zabudnúť. Aj z toho krátkeho čo sme spolu si snažím zapamätať aj to najmenej, a vždy sa pohrávam z myšlienkou.
Tou jedinou ktorá ma asi trápi najviac, a to či aj ty to cítiš podobne. Či len ja mám úzkostlivé stavy z toho ako to medzi nami je, či len Ja ťa beriem tak vážne, a či len Ja som ten ktorý by ťa odniesol aj na nemožné miesta. Tak preto sa ti bojím povedať to čo k tebe vlastne cítim, a píšem to len sem, aby si to mohli prečítať ostatní. Aby som si pri tom mohol poplakať. A vypísať sa z mojich pocitov, ktoré mám vždy po tom čo sa stretneme. Lebo si vo mne niečo zanechal, niečo čo vo mne ostane do smrti, až pri tebe som si začal uvedomovať že čo je to asi láska. A až pri tebe som začal cítiť. Bojím sa ťa, a neviem prečo, a pri tom ťa chcem asi najviac zo všetkého čo sa mi ponúka. Páči sa mi tvoj hlas, tvoje oči, usmievavé, láskavé, idem sa v nich proste stratiť, hlavne keď sa na teba zapozerám, a neviem čo povedať. Kto vie ako by to bolo keby sme mali bezprostredný vzťah bez prekážok. Ale istým spôsobom sa to aj takto môže formovať. Ale ja fakt neviem ako ma berieš, niekedy píšeš tak že neviem čo od šťastia. A inokedy mi je zas do plaču keď si prečítam tých pár riadkov, bez kúska citu. Ale je to aj mnou, a tým ako všetko beriem na ťažkú váhu. Dožiera ma to, aj maličkosti ma vedia vyviesť z rovnováhy. Lenže Ty maličkosť nie si a keď aj si, tak si tá najväčšia maličkosť ktorú neviem dostať z hlavy......

 Vyznanie

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu