Cestou míňam náš úžasný vianočný stromček,ktorý je výnimočne málo prezdobený,čo sa u nás tak často nestáva.Sú na ňom len mašle a nejaké drobnosti.Klasický symbol Vianoc.Neznášam tieto sviatky mieru a pokoja.Hlavne,že sa doma len hádame.Ale na to som si už zvykol.V očakávaní ďaľšej hádky vstupujem do kuchyne „Dobré ráno“zdravím mamu . „Dobré“ odpovedá a hneď na mňa chŕli: „Na dnes si nič neplánuj,čakám návštevu a chcem aby si bol doma“Tak táto veta ma úplne zmrazila.to som vážne nečakal.Tak skúsam teda moje presviedčacie schopnosti. „Ale mami veď som bol celé vianoce doma,aspoň dnes sa chcem zabaviť.S chalanmi máme už rezervovaný stôl v jednom bare v Topoľčanoch.“veľmi som neveril,že ma pustí.ale predstava silvestra doma bola hrozná.Jej odpoveď ma úplne zaskočila.“Tak dobre teda choď,ale nič nepi“povedala.“Ale mama veď ma poznáš“odpovedal som jej s úsmevom na perách.“No veď práve,ale dúfam že dnes ma nesklameš“vystíha ma s úsmevom na perách.Tak to by sme mali.Už len pčkať až po mňa prídu chalani.Keď tu zrazu mi zvoni v kapse telefón.Kto to takto skoro môže byť?S obavami zdvíham telefón.“Počúvam“.Čau Peťo,to som ja Fero“vraví známi hlas v slúchadle.“No čau.čo potrebuješ?“odpovedám otázkou.“Len to že za dve hodiny vyrážame ak teda ideš“ „Jasné.že idem prečo by som nemal?Len prečo ideme tak skoro?“zase tá moja zvedavosť. „Vieš ide aj Paľo s Aďou nevadí ti to,že?“ „Jasné že nie som len rád“znie moja odpoveď. „Tak sa maj vidíme sa o dve hodiny“.Takže nakoniec idú aj oni dvaja.Paľo bol môj naj kamoš.Teda možno ešte asi aj je.Len keby ma kvôli nemu nenechala Aďa.Teraz už jeho baba,ktorú stále veľmi ľúbim.No čo už dneska sa budem musieť krotiť.Dve hodiny ubehli jako voda.Zrazu zvoní doma zvonček neúnavným tónom.No veď už idem,snáď nehorí.Ešte si nagelovať vlasy a môžem vyjadriť.Po schodoch zbieham veľmi rýchlym tempom.Možno som vytvoril aj svetový rekord.To neviem.Hneď vo dverách vidím jako sa chalani smejú.Tak sa pýtam: „Čo sa deje?“ „Ale nič zaujímavé,len dneska si vodič ty“ .Tak na to som úplne zabudol.Silvester a ja nesmiem piť.No čo už aspoň nebudem nepríjemný k Paľovi a Aďke.
Do auta sme sa nejako zmestili a mohli sme vyraziť smer Paľov dom.Kedže sme veselá kopa cesta nám ubehla veľmi rýchlo.Po ceste sme prebrali školu,baby,šport.Ako klasickí chalani.Ani sme sa nenazdali a už sme boli u Paľa.Ja ako šofér som dostal za úlohu ísť vyrušiť Paľa a Aďu u niečoho vraj veľmi príjemného jako tvrdili chalani.Ako by nevedeli.že Aďu ešte stále ľúbim.Troška s obavami zvoním.Naštastie otvára Paľo. „Čavko jako ide život?“ zdravím ho. „Ále v pohode,len troška so školou problémy.Vieš teraz som väčšinu času s mojou láskou Aďkou a na školu nezostáva čas.“odpovedá mi omnoho rozsiahlejšie ako som chcel. „A kde je vlastne Aďa?“pýtam sa. „Veď poznáš dievčatá,vždy im dlho trvá než sa nachystajú.Nie sú také rýchle jako my chalani.“odpovedal Paľo s trochou irónie.To má teda pravdu Adi to vždy veľmi trvalo aj keď bola ešte so mnou.No je tiež pravda,že potom bola vždy neskutočne krásna.Ako aj teraz.Vo dverách sa zjavila ako víla.A ako vždy bola nádherná.Jej dlhé hnedé vlasy mala zapletené do vrkoča,na tvári decentný make-up,bola oblečená troška vyzývavo,no zároveň slušne.Aďa sa ždy vedela obliecť tak aby vydráždila chalana čo najviac,no tak aby nevyzerala jako nejaké ľahké dievča.Pre to som ju nenávidel a zároveň aj miloval.Pri pohľade na ňu sa moje srdce rozbúchalo.Áno ešte stále ju ľúbim.Ako ma mohla nechať?Čo som urobil zle?Achh zase tieto otázky,na ktoré neexistuje žiadna odpoveď.ú mi môže dať len Aďa.A tá mi povedala,že ma má rada len jako kamaráta.No čo už musím sa s tým zmieriť.
Zo snívania ma vytrhne Aďa. „Čavko Peťo ako ide život?“pýta sa ma skorej zo slušnosti.Kedže som jej nechcel nič vyčítať odpovedal som: „Úplná pohoda,škola sa darí,kamoši tiež v pohode a baby neriešim“To bol asi náš celý dialóg až do Topoľčian.Rýchlo sme sa všetci poskladali do auta a vyrazili sme.Keďže bol Silvester cesty boli plné a my sme uviazli v zácpe.Nervózne som sa pozeral na hodinky,lebo o chvíľu sme mali byť už v našom pube.Našťastie sme to stihli a presne o 20:00 sme prekročili prah nášho vysnívaného podniku.Prišli sme k stolu a zábava sa mohla začať.Teda jako pre koho.Chalani boli už po hodine opití a behali len za miestnymi babami čo ich ešte nepoznali,Paľo a Aďa sa bozkávali v boxe a ja som sedel sám a výnimočne triezvy.A v hlave mi vŕtali stále tie isté otázky.Bože prečo nedokážem už zabudnúť?Veď dnes som už mal možnosť byť aspoň s tromi babami.A ja som ich všetky kvôli Adi poslal preč.Zrazu prišiel za mnou Paľo a povedal mi: „Daj mi pozor na Aďu mám tu nejaké vybavovačky.“ Na moju otázku aké odpovedal: „Do toho ťa nič.Ty len zabav troška Aďku zakiaľ budem preč a nerob žiadne hlúposti.“a odišiel.
Hmm paráda tak som s ňou sám v boxe čo teraz?Ľady prelomila Aďa otázkou: „Kam išiel Paľo?“ „Neviem vraj tu má niečo na starosti.Inak si s ním šťastná?“spýtal som sa. „Hmm Peťko ja viem,že ma ešte ľúbiš, videla som ako si dnes poslal tie baby preč a jedna z nich bola presne tvoj typ,tak čo ti mám odpovedať?Veď nás tu vidíš.Hej som s ním šťastná hrozne šťastná.A už aj ty by si mal začať konečne žiť.Nemôžeš sa stále kvôli mne trápiť,lebo sa úplne zničíš.Ja ťa mám hrozne rada a nemôžem sa už na to pozerať.Rob so sebou niečo,zabudni na mňa jako na babu a skús ma brať len jako kamošku.Aj keď viem,že je to ťažké,ale skús to,aspoň mi to sľúb.“vysypala Aďa na mňa a ja som zostal jako obarený. „Tak sľúb mi to,sľúb mi že už konečne začneš žiť v prítomnosti a nie v minulosti.“naliehala na mňa. „Tak ja ti to tu sľubujem.Teda aspoň sa posnažím“odpovedal som. „Uvidíš bude dobre“povedala a dala mi pusu.Bohužiaľ len na líce,ale čo som čakal.Ďalej sme sa rozprávali o škole,plánoch do budúcnosti,keď tu zrazu pribehol Fero s hrôzou v tvári. „Paľa zabili“ledva zo seba dostal. „Čo to vravíš?Kde?Kedy?Ako?“spýtal som sa.Fero nemal slová tak nás zobral von.Ležal tam Paľo v kaluži krvi a nožom v srdci.
Ten pohľad Aďu uplne zničil musel som ju odviesť do nášho auto.Po tvári jej stekali slzy.Z jej úst sa vydralo len: „Prečo?Prečo musel on umrieť,ja už nechcem žiť.“Len stále plakala a plakala.A ja som bol bezmocný.Nevedel som ju vôbec utešiť.Nemal som slov.Nevedel som čo povedať,čo spraviť.Len som ju silno objal a povedal: „Adi spolu to zvládneme musíme byť silný“.V tomto objatí som pozeral jako odvážajú jeho bezduché telo.Potom sme sa nejako všetci naskladali do auta a začala naša tichá cesta domov.Cesta,ktorú jeden z nás už nezažil....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár