V časoch keď som sám a pozerám sa do diaľky, bez toho, aby som tam niekoho videl, uvedomujem si, že tie časy, v ktorých som chcel kúsok samoty neviedli k úspechu. A keď ma po čase samota sama vytrhla z reality, chcem vrátiť čas. Zmenili by sme názory, ktoré to docielili. Bez toho aby sme si uvedomoval, aké by to bolo, keby sa ku mne samota nedostavila. Zrejme si v tej chvíli človek myslí, že všetko je lepšie, ako to, čo momentálne prežíva. Neviem, či to isté prežívam aj ja, ale rád by som niekomu podal ruku, pozdravil ho, poprípade ho objal. A na to je samota vynikajúca. Človek si uvedomí, že sám by to nedokázal. Preto ľudia často utekajú do kútov samoty, aby mohli uvidieť celú miestnosť. A až vtedy sa môžu vrátiť do reality a rozdávať druhým radosť. Vtedy sú šťastné obe strany. A obe strany majú úžitok z vecí, ktoré sú na priateľstve tak nádherné. Ale otázka, či stojí za to byť sám a až potom si uvedomiť princíp, prečo nie sme na svete sami. A preto treba každého, ktorý prežíva samotu uznávať a ľutovať. Nie každý by sa dokázal postaviť, keby mu nemá kto pomôcť. Ale tá myšlienka je natoľko skľučujúca, že každý, ktorý zažil aspoň na chvíľu lásku, by takúto myšlienku neuniesol a sám by si takýto život nevedel predstaviť. Chcel by pomôcť. Chcel by aby každý mohol zažiť to čo lásku. Lásku blížneho.
No niekedy je oveľa ťažšie postaviť sa keď nás pošlú k zemi práve priatelia. Sklamanie práve v kruhu najbližších vie podlomiť kolená natoľko, že vstanie už nie je možné. Pocit, kedy si myslím, že ma má niekto rád a pritom to tak nie je a sám viem, že to tak je, je hrozný. Nestojím o lásku, ktorú mi ponúka rodina, kamaráti. Chcel by som lásku, ktorú mi môže ponúknuť iba jedinečná osoba. Bojím sa, že taká neexistuje a tým, že budem mať predsudky zostanem sám. Aj keď nechcem. Možno sa niekomu stáva, že si myslí, že našiel tú pravú polovičku pre svoj život. No ak druhá strana nezdieľa pocity, ktoré sužujú toho milujúceho, potom je to veľké utrpenie. Vtedy sa milujúci môže uzavrieť sám do seba a prestane hľadať zmysel prečo ďalej žiť. Nie, že by chcel ukončiť život, len tak naivne dúfa že sa niečo zmení a jeho sny sa vyplnia. Začne žiť vo vlastnej rozprávke. Osoba, ktorá ho nechcene zranila, je pre neho vykúpením a začne si užívať život. Osoba, ktorá ho nechcene zranila však dúfa o niečom inom. Vtedy by bolo veľmi sebecké priať si, aby sa splnil tento sen. Pretože sen, ktorý bráni druhému snu roztiahnuť krídla by mohol byť ďalším snom opäť pritiahnutý na zem. A tak by to bolo dokola, a nik by si svoj sen nežil. Preto to je sen. Ľudia totiž naozaj nemôžu určovať čo je správne a ktorou cestou by mali kráčať. Áno, môže si určiť povolanie, majetok. Ale to čo nám postaví život pred oči, to si človek vybrať nemôže. A až keď človek posledný krát zatvára svoje oči, zistí, že spomienky, ktoré si sám nevybral sú oveľa krajšie. A vtedy vyroní slzu. Niekomu ju naozaj vidno, niekto plače v duši.
Sám som smrť nezažil, no už teraz viem, že mi bude ľúto. Budem chcieť vidieť, čo bude nasledovať potom. I keď teraz ešte nemôžem odhadovať moje reakcie. Je azda príliš skoro na to aby som premýšľal nad tým, čo bude keď zomriem. Sám by som sa zahnal a nežil by som život. Veľa ľudí sa nad tým nezamýšľa ani na smrteľnej posteli. Azda si povedia, prečo by mali ďalej žiť keď nevyužili svoj čas? Možno sú len unavení a tešia sa ako budú žiť svoj sen. Sen vo vlastnom sne.
Veria vlastným predstavám o posmrtnom živote. V tom sa náboženstvá líšia od reality. Človek, ktorý verí, že keď zomrie, dostane sa raja. Raja, ktorý si treba zaslúžiť v predchádzajúcom živote. Raj, ktorý možno nie je na inom svete ale len v inej osobe. Proste verí, že po smrti nastane stav kedy bude spokojný. Tu sa človek, ktorí nevidí budúcnosť za koncom, musí spoliehať na to že už v tom živote, ktorý práve prežíva, zanechal odkaz práve na jeho životné dielo. Takže vlastne ateizmus je dobrý v tom, že ľudia sa snažia žiť pre súčasnosť. No, prečo by mal robiť ostatným radosť, keď sa mu to možno nikdy nevráti. Potom nehľadajme u ľudí s takýmto zmýšľaním chybu. Chyba, ktorá im ovplyvňuje život. A pritom ide iba o to, že rozdávali šťastie a nevracalo sa im. Proste vyčerpali sami seba. No toto už vôbec nezáleží od náboženstva. Záleží tu na tom, v čo veríme. Lebo viera, ktorú si sami vytvoríme nás ovplyvní viac ako tá, ktorú nám niekto vsugeroval. Práve vtedy vznikajú otázky, ktoré sa pýtajú, prečo by to malo byť práve tak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
i cez to všetko mám úsmev stále na tvári, lebo by ma bolelo keby si niekto myslel, že trpím ...
a možno netrpím, len si myslím, ale je to presne také isté akoby som trpela ...