Ležali sme spolu v objatí a vymieňali si milé pohľady. Pohľady, ktoré sa už dlhé mesiace, ba až roky nestretli. Boli hypnotizujúce. Na tvári sa jej ukázal malý úsmev. Úsmev, ktorému by Mona Lisa závidela. Páčil sa mi. Vždy sa mi páčil. A ani som nevedel ako, už sa stretli naše pery. Došlo k tomu: pobozkali sme sa.

Konečne som bol šťastný.

Bola to ona. Dievča, ktoré mi kradlo dlhé mesiace sny. Zlodejka. Stále nosí kus môjho srdca. Zuzka. Presne ona, tá Zuza!

Žiaľ, aj toto bol len sen. Sny si v drvivej väčšine nepamätám, ale tento sa mi nejako zaryl do pamäte. Prečo sa mi stále sníva o osobe, s ktorou som sa psychicky vyrovnával mesiace-roky, ktorej je všetko zlé odpustené, zabudnuté, všetko dobré zapamätané. Predsa mi už nechýba. Alebo predsa? Čo mi chce týmto snom moje podvedomie prezradiť? Áno, ja to viem... hľadám náhradu... alebo stále ju?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár