Vratit sa spat..3.kapitola

Modrooký

Po ceste kráčal muž a po boku mal psa rovnako ako on. Žeby mali všetci stratení pútnici psov?
Zastal a sledoval približujúceho sa tmavého muža, oblečeného v zelených nohaviciach a hnedej košeli s tmavými, takmer čiernymi rovnými vlasmi a očami. Nebol si istý, či sa mu to len zdá alebo mužove oči boli... nie, neboli biele. Boli neuveriteľne modré. Na mužovej tvári pôsobili čudne, až by si jeden myslel, že ich niekomu ukradol, tak veľmi sa nehodili k celému jeho zjavu.

„Zdravím," hrubým hlasom povedal prichádzajúci muž a zahľadel sa na Daniela. Ten iba zavrčal a nevraživo sledoval celú situáciu. "Som Iňaki a idem do Severnej zeme. Kto si a kam mieriš ty?" pokračoval, neustále sa dívajúc na Daniela.
„Moje meno je Lear a toto je Daniel, môj pes," povedal a ukázal pohľadom na zviera stojace pri jeho nohách. „A čo sa týka mojej cesty, jej cieľ nepoznám ani ja sám. Ako sa vola tvoj pes?“ odpovedal. Iňaki sa rozosmial hrubým, ale zato úprimným smiechom, ktorý Leara donútil k úsmevu. „Človeče, veď toto nie je pes. Je to vlk. A to, čo máš ty, tiež asi nebude čistokrvný pes. Len mi nehovor, že si to nevedel." Pokrútil hlavou a pozrel na Daniela.
Naozaj nevyzeral ako pes. Bol veľký, až by sa dalo povedať že obrovský a vlastne vyzeral dosť nebezpečne keď takto stál a vrčal na Iňakiho. Mal takmer bielu srsť a iba na labách a okolo hrdla mal čierne fľaky. Lear nevedel prečo, ale tento tvor sa mu veľmi páčil. Možno pre svoju divokú krásu.
Iňakiho priateľ tiež nevyzeral na to, že je iba obyčajný pes. Bol hrdý a krásny. Svojou majestátnosťou a celkovou veľkoleposťou postoja v akom práve bol, by snáď dokázal predčiť aj kráľa Viktora. Až teraz si všimol tu podobnosť medzi nimi.
Obe zvieratá mali huňatý kožuch, špicaté uši, dlhé nohy a inteligentné hnedé oči.

„No, vlastne som sa nikdy nezamýšľal nad tým, čím by Daniel mohol byť. Mal som dosť iných starostí," posledne slova povedal úplne potichu.
"Ty sa v zvieratách asi moc nevyznáš čo? Pretože toto tu," ukázal prstom na bieleho polovlka " je dáma. Mal by si jej dať iné meno, pretože Daniel nie je práve ženské. Čo takto Danea? Je to veľmi podobné." navrhol cudzinec.
Lear na neho len prekvapene pozeral, potom však prikývol.

„Vieš čo? Poď so mnou, keď ani nevieš kam ideš. Veď ako na tebe vidím, nikdy si sa nepohol z rodnej dediny, v živote si nevidel iné zviera ako psa či koňa a takmer určite si nikdy nedržal v ruke meč. Mám pravdu Lear?"
Ten iba zaryto mlčal a pozeral na cestu pred sebou.
Potom zodvihol zrak a pozrel sa do mužových prenikavých oči, o ktorých mal pocit, že sa mu dokážu pozerať až do duše.
„No, veď sa nemusíš rozhodnúť hneď. V každom prípade môžeme aspoň deň stráviť spolu, pretože presne taký čas cesty je vzdialená najbližšia osada. A potom sa rozhodneš kam vlastne chceš isť. Berieš?“
Nevedel prečo, ale tento podivný Lear sa mu páčil. Mal v sebe niečo, čo človeka nútilo sa báť a zároveň mal chuť sa smiať z jeho neskúsenosti. Stále na seba hľadeli. Nakoniec prehovoril muž, ktorému po boku stála biela Danea: „Ďakujem.“ Nič viac nepovedal. Preto sa Iňaki otočil a vykročil po ceste. Ešte sa obzrel na svojho vlka, ktorý ihneď pochopil jeho pohľad a vydal sa za nim. Danea s Learom chvíľu stáli, akoby nevedeli čo spraviť a či dôverovať tomu cudziemu mužovi.

Nakoniec sa však rozhodol a spolu so svojou priateľkou sa pustili za Iňakim, neznámym svetom a svojou Elysou.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu