„Lear. Lear no tak! Vstávaj! Musíme už ísť. Slnko už dávno vyšlo,“ ozval sa hlas v jeho hlave a on si náhle uvedomil, že to je jeho druh, ktorý sa ho snaží zobudiť. Preto otvoril oči a posadil sa. Do očí mu svietil slnečný lúč, predzvesť krásneho dňa.
O niekoľko chvíľ, keď mali zbalené všetky veci, boli znova na ceste. Tento krát nešli po lese, pretože Iňaki usúdil, že by to nemuselo vzbudzovať dôveru obyvateľov, ktorú potrebovali na bezpečné cestovanie.
Do Waru sa dostali okolo poludnia, presne ako predpokladali. Najprv šli ku krajčírovi, kde Learovi kúpili nové šaty a cestovateľský plášť podobný tomu, aký mu požičal Iňaki pri strete s jazdcami.
Potom sa rozdelili. Iňaki sa vydal navštíviť nejakých svojich známych a s Learom sa mali stretnúť v hostinci Virgo za niekoľko hodín.
Preto si mohol ísť zatiaľ pozrieť mesto. Nebolo veľké, takmer menšie ako jeho rodný Tyrr, ale predsa bolo krásne. Všetky budovy v ňom boli biele, iba v strede uprostred námestia sa týčila modrá radnica a modrý chrám. Lear nevedel, aké božstvo tu ľudia uctievajú, pretože v Tyrre bol chrám čierny. Každý boh mal svoju farbu a čierna bola farba bohyne Kaad, tej ktorá sa starala o deti, rodinu a sedliakov. Preto ju aj v Tyrre uctievali, bolo to mesto sedliakov a roľníkov. Lear ešte poznal žltého boha Avera, ktorý panoval nad pôdou a svetom mŕtvych. Jeho sošku mal nad posteľou, aby ho Aver chránil a pomáhal mu k dobrej úrode. O iných bohoch sa nezaujímal a vlastne sa ani veľmi nemodlil. Iba keď musel zbiť Elysu tak k Kaade, aby mu odpustila a pomohla jeho žene nabudúce sa ovládať.
Modrého boha nepoznal a tak sa započúval do rozhovoru dvoch kňazov v modrých tunikách.
„No tak, prečo sa stále hádaš. Sám dobre vieš, že tadiaľto Faarovia nikdy neprechádzali. Vždy šli popri rieke Tropen okolo Bony. Musí to znamenať niečo zlé a ty to vieš Kar,“
„Nemusí to znamenať vôbec nič. Veď pri Neaster, mohli jednoducho zmeniť svoje zvyky. Alebo sa im jednoducho zažiadalo vidieť naše mesto a pomodliť sa k Neaster, bohyni krásy, oblohy a hviezd. Inak by ani nešli k najvyššiemu, nemyslíš?“ potichu dokončil jeden z kňazov. Obaja sa odmlčali a odkráčali zjavne nespokojní s nesúhlasom toho druhého. No Lear bol spokojný, dozvedel sa čo potreboval. Neaster, bohyňa krásy, oblohy a hviezd. A navyše ešte aj tí jazdci. Bude sa o tom musieť zmieniť Iňakimu.
Keď sa dvaja priatelia stretli v hostinci, Iňaki už vedel o návšteve Faarov.
„Priateľovi, ktorý mi o nich hovoril sa to nepáčilo. Vždy križovali cesty len okolo rieky Tropen a Bony. Nevedel prečo zrazu zmenili svoj zvyk a rozhodli sa ísť tadiaľto,“ uvažoval modrooký mladý muž.
„Tí dvaja kňazi hovorili, že vraj hovorili aj s ich najvyšším. Myslím, že nevedeli o čom, ale isté je, že ani im sa to nepáčilo,“ potvrdzoval jeho slová Lear. Pri ich stole sa zrazu objavila pekná mladá hostinská a doniesla im, čo si objednali. Pečené kurča a lacné víno.
Keď všetko dojedli a už sa dosť napočúvali opileckému spevu ostatných hostí, vybrali sa za hostinským. „Je to dobrý chlap, ale rád vytiahne zo situácie, čo môže,“ varoval Leara Iňaki a spýtal sa na voľnú izbu.
„Páni, keby ste prišli o hodinu skôr mal by som pre vás takmer kráľovskú komnatu. Teraz mi však zostala už iba jedna, nie sú v nej ani postele.“ smutne povedal hostinský, ktorému sa ale nebezpečne blýskalo v očiach vo vidine akéhokoľvek zisku.
„Za postele si budete musieť priplatiť a ak by ste tam náhodou chceli mať upratané pravdepodobne tiež. Viete, ja už som starý, sám ich tak neodvlečiem a pomocníkom treba platiť. Veď rozumiete nie?“ lišiacky prižmúril oči. „Tú izbu berieme, postele si tam zanesieme samy a upratať netreba,“ odpovedal mu Iňaki, čím absolútne zrušil jeho snahy o zväčšenie sumy, ktorú dostane. Hostinský vidiac že s týmito zákazníkmi sa neoplatí hádať o hygiene v izbách sa otočil a viedol hostí hore starými ošúchanými schodmi. Prešli aj dlhou tmavou chodbou, na konci ktorej otvoril dvere a povedal: „ Cíťte sa tu ako doma páni. A pozor na ploštice, sú vždy hladné.“ Lear sa len usmial pri pomyslení, ako by sa asi cítil keby naňho zaútočila armáda krvilačných ploštíc.
Vošli dovnútra. V izbe stáli dve staré postele s takmer rozpadnutými dekami a v kúte bolo vedro s vodou. Hostinský takmer spadol z nôh. „No vidíte páni, postele tu nakoniec sú. Túto izbu som už nikomu dlhšie neprenajímal a preto som si myslel, že nie. Prosím. nemyslite si o mne nič zlého. Naozaj som nevedel..“ ospravedlňoval sa a pri tom ho zalieval pot. V mysli sa mu odohrával boj. Nevedel, či sa má najprv ospravedlniť alebo naplánovať vraždu svojho pomocníka, ktorému kázal aby tie postele odniesol ako náhle bude mať čas. Vyhral u neho však obchodnícky duch a tak teraz stál pred dvoma tmavými nebezpečnými ľuďmi, ktorý si ho premeriavali bez náznaku citu.
Hostinský nebol žiadny hrdina a preto sa bál čo by mu mohli tí dvaja urobiť, keby si zmysleli, že ich chcel ošklbať o peniaze. Na nemalú jeho radosť sa nič násilného sa našťastie nekonalo. Obaja cudzinci sa otočili a nechali vystrašeného hostinského odísť.
Len čo zavrel dvere, Lear sa uložil na posteľ. „Čo myslíš, ako spolu vychádzajú?“ spýtal sa večne tichého druha. „Kto? Vlky? Ah, určite dobre,“ odpovedal a ani len nezmenil smer svojho pohľadu mieriaceho von oknom. „Počuj Iňaki, prečo ho voláš vlk? Nemá žiadne meno?“ zívajúc sa pýtal ďalej. „ Má. Volá sa Daniel,“ potichu odvetil. Lear nevedel čo povedať. „Prečo?“
„Je to meno môjho otca,“ zašepkal Iňaki, akoby už len pomyslenie na neho bolo bolestivé. Lear dúfal, že je to celé len veľká náhoda. Nádejal sa, že to nie je ten istý muž, ako ten biely, čo odviedol jeho Elysu. Viac sa nepýtal. Bál sa, že by zistil niečo ešte horšie. Nechcel aby bol Iňaki jeho syn. Bol mu príliš sympatický. Zaspával s otázkou vrytou hlboko do vedomia. „Kto je vlastne Iňaki?“
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
2
No to mam z vlastnej hlavy.. Lear je nadherne meno,ktore sa mi pacilo uz od 4 rkov
3
Inaki je meno zo spanielciny a Elysa ... no vlastne newiem odkial ich mam ale su pekne .. :0) A som mooooc rada ze sa ti to paci.. :0)
Napíš svoj komentár
mimochodom, kde chodíš na tie mená?