Noc lásky
Dorazili k lesu. Podľa Iňakiho plánu by mali prejsť jeho severnou časťou a pri tom sa nedostať až k jeho srdcu, ale držať sa na Severnom okraji. Prechod im mal zabrať asi päť dní, pretože stromy ich postup značne spomalia. Dnes sa však rozhodli, že pokračovať nebudú aj napriek niekoľkým hodinám chýbajúcim k súmraku.
Utáborili sa v tieni prvých veľkých stromov. Kone nechali spásať mladú sviežu trávu, ktorá v tomto ročnom období začala naplno rásť.
„Tak ako Lear? Odvtedy, čo sme odišli z Waru, si ešte nezačal cvičiť s lukom ani dýkou. Neskúsime to?“ povedala Aleen a začala si pripravovať svoj nádherný dlhý luk a šípi s havraními perami na koncoch.
Lear prikývol a aj on si pripravil potrebné nástroje. Iňaki iba sedel a ticho ich pozoroval. Bol si istý, že v streľbe Aleen nemôže prekonať a tak nechal výuku najstaršieho člena ich malého spoločenstva na nej.
Obaja lučištníci boli pripravení. „Cieľom je tento strom. Ale prv ako začneme strieľať sa pokús natiahnuť svoj luk,“ prikázala mladá učiteľka a pozorovala Leara.
Aj keď s miernymi ťažkosťami, ale predsa sa mu to podarilo. Jeho svaly neboli privyknuté na odpor luku a preto sa mu mierne triasli ruky, keď bol luk napnutý.
„No, myslím, že na dnes sme skončili. Nedokážeš vystreliť z luku, ktorý neudržíš napnutý aj niekoľko minút. Toto je úloha pre teba. Nauč sa držať luk napnutý čo najdlhšie a potom môžeme pokračovať,“ povedala a Learovi len smutne klesli ramená.
„Nič si z toho nerob. Máš silné ruky a výdrž ducha. Čoskoro to zvládneš,“ podporila ho Aleen a usmiala sa na Iňakiho.
Lichotilo jej, že jej nič nevyčítal. Nikdy nepovedal slovo nesúhlasu spojené s ňou. Zato k Learovi bol často krutý. A ona vedela prečo. Musel byť pripravený na život tam, kde je takmer nemožný. To však vyžadovalo veľkú trpezlivosť a zručnosť, ktorú mal získať kým prídu k Faaru.
Iňaki vstal. „Idem niečo uloviť do Goriolu. Už dlho sme nemali čerstvé mäso tak ma napadá, aká by to bola príjemná zmena,“ povedal a pobral sa s lukom v ruke, šípmi na pleci a nožíkom vo vrecku do lesa. Možno v to dúfal a možno nie, zrazu sa za nim rozbehla Aleen a nechala Leara v tábore samého.
„Dvaja môžu uloviť viac,“ povedala s úsmevom keď ho po pár krokoch dobehla. Páčil sa mu jej úsmev. Neuveriteľne ho priťahoval a on sa v ňom cítil stratený.
Bol si však istý, že ona by o neho nestála. O podivného miešanca, ktorý navyše horšie strieľa z luku ako ona a je taký tichý.
Iňaki však na to mal svoje dôvody. Ľuďom nedôveroval. Okrem nej.
Keď ju prvýkrát zbadal bola ako sen, ktorý vystúpil z jeho spánku. Nádherné zelené oči svietili na jej dobrosrdečnej i tvrdej tvári s mäkkými kontúrami. Bola na ženu dosť vysoká, aj keď on ju o kúsok prevyšoval.
Zo všetkého najviac ho priťahovala ladnosť jej pohybov a jej tajomnosť. Pripomínala mu nejakú dávno zabudnutú lesnú bohyňu.
Popri týchto myšlienkach naďalej kráčali lesom. Zrazu prišli k čistinke. Aleen ho chytila za ruku aby ho zadržala. Po chrbte mu prebehol mráz. Uprostred trávy čupel párik zajacov, ktorý pochrumkávali zelené výhonky. Obaja vytiahli luky a natiahli ich. Nie však úplne, pretože inak by šíp prešiel hlboko do mäsa a možno aj do kosti.
Tetivy zadrnčali a pred nimi ležali dva mŕtve zajace. „To bolo dosť jednoduché,“ podotkol a vybral sa po ich dnešnú večeru.
Potichu mierili smerom k táboru. Zastali niekoľko krokov od neho a pozorovali Leara.
Snažil sa držať luk natiahnutý čo najdlhšie. Vydržal to iba chvíľku a potom ho nadávajúc položil opäť medzi svoje veci. Na Iňakiho tvári táto snaživosť vyvolala takmer nebadateľný úsmev.
Vkročili do tábora a dali sa do prípravy dvoch zajacov s bylinkami, ktoré Aleen cestou našla.
Keď sa na ich tábor spustila tma a aj vlky sa už uložili spať, dohodli sa na hliadkach. Prvý mal byť znova Lear, nasledovať mal Iňaki a nakoniec Aleen.
Keď Iňaki vystriedal Leara nič sa nedialo, les bol pokojný a tichý. Teda až na občasné fŕkanie koní a obyčajné lesné zvuky. Jeho hliadka nebola ničím výnimočná, ale on tušil, že dnešná noc bude zvláštna i keď nevedel prečo.
Počas stráženia potichu vyrezával z dreva. Nebolo na svete nikoho tak zručného vo vyrezávaní ako bol on. Dnes, za slabej žiary maličkého ohňa, ktorý nenechali vyhasnúť vytvoril krásnu ružu. Nebyť toho, že je z dreva a má o trocha širšiu stonku, človek by ju snáď aj ovoňal s očakávaním nádhernej vône.
Zrazu sa niečo dotklo jeho ramena. Strhol sa, pretože nepočul žiadny podozrivý zvuk, ktorý by ho upozorňoval na niečo zvláštne.
Dotkla sa jeho ramena a potom si k nemu sadla. Niečo držal v rukách a znenazdajky jej to podal. Bola to ruža. Nádherná vyrezávaná ruža. Keďže nevedela, čo má povedať, pobozkala ho. Neuhol sa a objal ju okolo pliec. Tentoraz pobozkal on ju.
Lear naďalej tvrdo spal, zatiaľ čo oni spoznávali všetky záhyby tela toho druhého.
Nocou sa niesli len tiché zvuky šuchotania lístia, na ktorom si prehodili Iňakiho plášť a obaja sa cítili najšťastnejší na svete, pretože našli to, čo tak neuveriteľne dlho hľadali. Lásku a porozumenie.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
dobra kapitola, romantikush, som zvedava ako sa budu po tej noci spravat