Chýba mi

Asi zo všetkého najviac mi chýba smiech. Naozaj. Ked ma teraz aj niečo rozosmeje tak o chvíľku na to ten smiech znovu nahradí plač. Už tak dlho som sa necítila aspoň trochu šťastná. Dokonca sa šťastia už asi aj bojím. Čím šťastnejšia som, tým väčšia rana potom vždy príde. Asi to za to nestojí. Uvažujem nad tým prečo to tak vlastne je. Odpoveď nenachádzam a radšej ju prestávam hľadať.
V skutočnosti asi ani neplačem za tým, čo si všetci myslíte. Stratila som toho veľa ale to najdôležitejšie mi už nikto nevráti. Asi to bude moja osobnosť. Včera mi istá uživateľka povedala že chce späť starú sebavedomú Sheenu, čo vybavila aj modré z neba a usmievala sa. Áno, aj ja ju chcem späť. Ona je presne to čo potrebujem aby som sa z tohto nechutného väzenia dostala. Ona je presne tá čo ma chytí za ruku, postaví na nohy a vykúzli mi úsmev na tvári. Lenže vo mne už nie je, darovala som ju niekomu inému a mne sa už nikdy nevráti.
Aj keď som už sama sebe neznesiteľná, proste mi ostáva už len to aby som to pretrpela do konca života a modlila sa aby ten koniec nebol až tak ďaleko. (Samovraždu naozaj nespácham, som na to príliš veľký slaboch).

 Záchod

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu