V priebehu 10. storočia sa v praslovanskom základe slovenčiny vykonali veľmi dôležité zmeny. Jedným z najzávažnejších dôsledkov týchto zmien bol rozpad stavby praslovanskej slabiky a odstránenie osobitností v systéme foném a v ich realizácii. Tieto zmeny zasiahli aj praslovanskú stavbu slov a tvarov a výsledkami týchto zmien sa utvorili predpoklady na samostatný vývin väčšiny slovanských jazykov a medzi nimi aj slovenčiny.
Do zmien, ktoré sa realizovali v 10. storočí v oblasti starej slovenčiny patrí aj priebeh kontrakcie a denazalizácie.

Kontrakcia
V oblasti starej sovenčiny tak ako v ostatných západoslovanských jazykoch ešte pred zánikom jerov sa v niektorých polohách medzi vokálmi vyskytovala hláska –i- (stoiati, dobroie...) Niekedy na začiatku 10. storočia toto –i- medzi vokálmi zaniklo a vokály, ktoré sa takto dostali do susedstva, sa stiahli – kontrahovali do jedného dlhého vokálu (napr. oia = oa = á)
Kontrakcia vokálov po zániku –i- sa vykonala:
* vo vnútri slov a tvarov : Ьia = ´á (lЬiati = l´áťi, dnes liať..)
ěia = ´á (směiati se = sm´áťi s´á, dnes smiať sa)
yiЬ = ý (stryiЬcЬ = strýc)
oia = á (stoiati = stáť)
ЪiЬ = ý (dobrЪiichЪ = dobrých)
aie = á (znaiešЬ = znáš)
* na konci slov a tvarov : -Ьie = -é (znamenЬie = znameňé, dnes znamenie)
-Ьia =-´á (znamenЬia = znameň´á, dnes znamenia)
-Ьiu = -ú (znamenЬiu = znameňú, dnes znameniu)
-ЬiЬ = -í (kostЬiЬ = kosťí, koscí)
-ЪiЬ = ý (dobrЪiЬ = dobrý)
-aia = á (dobraia = dobrá)
-oie = é (dobroie = dobré)
-iii = í (dobriii = dobrí, cudziii = cudzí...)
Na konci niektorých tvarov slov skupina vokálov s intervokalickým –i- kontrakcii nepodľahla z morfologických príčin. V takomto prípade sa pôvodné –i- chápalo ako konsonantická súčasť koreňa alebo kmeňa, čiže ako –j. Nasledujúci vokál sa chápal ako súčasť prípony, takže pôvodná skupina vokálov s intervokalickým –i- sa v tomto prípade rozpadla na vokál + j a príponu. Takto sa vyvíjal napríklad tvar 1. osoby singuláru typu volaiб (z neho volaj-б = volaj-u), 3. osoby plurálu typu volaiбtЪ (z neho volaj- бtЪ = volaj-ú).
UPOZORNENIE: tento znak б označuje nosvoku o (pretože v symoboloch som ju nenašla), takže v celom texte je tento symbol nosovkou „on“
V stredoslovenskej a priľahlej západoslovenskej oblasti z tých istých príčin kontrakcii nepodľahli ani tvary privlastňovacích zámen (dodnes je tu napríklad moja, moje, mojich oproti českým tvarom má, mé, mých...). Kontrakcia sa v týchto oblastiach neuskutočnila ani v iných prípadoch (kajať sa, vojvoda oproti českému káti se, vévoda...)
Zo slovanských jazykov sa kontrakcia najdôslednejšie vykonala v oblasti češtiny, menej intenzívne kontrakcia zasiahla oblasť južnoslovanských jazykov a vôbec sa neuskutočnila vo východoslovanskej oblasti. V tejto oblasti sa praslovanské –i- medzi vokálmi chápalo ako konsonantická časť slabiky, t.j. ako –j-.

V praslovanskom základe slovenčiny kontrakcia neprebiehala rovnomerne a ani jej výsledky neboli rovnaké:
1.) Kontrakcia v praslovanskom základe západnej a východnej slovenčiny
- tu sa vykonala kontrakcia približne v tom istom čase ako v jazykoch západoslovanského pôvodu, t.j. kráto pred zánikom jerov a nosoviek. Mohlo to byť najneskôr na začiatku 10. storočia. To že sa tu kontrakcia musela uskutočniť pred zánikom nosoviek dokazuje jednotný výskyt prípony –ú v inštrumentály sing. ženského rodu (typ dobrú, ženú, resp. ženu). Táto prípona vznikla z praslovanskej prípony –oiб a jej vznik predpokladá takýto vývin:
-oiб = -oб = -¯б = ú
Taký istý priebeh kontrakcie sa predpokladá aj v praslovanskom základe češtiny. Tu sa však staré –ú ďalej diftongizovalo na –ou (ako súd = soud, kúpě = koupě...).
2.) Kontrakcia v praslovanskom základe strednej slovenčiny
- tu bol priebeh kontrakcie pravdepodobne nerovnomerný. Je pravdepodobné, že ešte pred zánikom jerov sa v tejto oblasti narušila stavba praslovanských skupín typu ЬiЬ, ЪiЬ, eiЬ, yiЬ. Jery totiž pred praslovanským intervokalickým –i-, resp. po ňom boli v tzv. napätej polohe a ľahko s ním splývali. Takto vznikali pre praslovanský zvukový systém netypické zoskupenia vokálov (ii, yi...), ktoré sa potom sťahovali do dlhého vokálu skôr ako v iných oblastiach. Takéto podmienky na včasnú kontrakciu mohli vzniknúť napr. v tvaroch typu znamenЬie, znamenЬia, kostЬiЬ, dobrЪiЬ. Ale prípona –ou v inštrumentály sing. ženského rodu (dobrou, ženou) zase ukazuje, že v praslovanskom základe strednej slovenčiny po zániku nosoviek sa kontrakcia dôsledne nevykonala. Podľa schémy:
-oiб = -oiu = -ou
možno predpokladať, že kontrakcia sa uskutočnila až po zániku nosoviek.
Iným príkladom, že kontrakcia v praslovanskom základe strednej slovenčiny mala osobitný priebeh, je výskyt prípony –uo v adjektívnych tvaroch nom.-akuz. stredného rodu v sing. (napr. dobruo, maluo..). Táto prípona predpokladá kontrakciu
–oie = -oe = o
, pričom o jej výsledku mohla rozhodnúť prítomnosť novoakútu na o-ovej zložke praslovanskej prípony (novoakút vznikol ešte v praslovanskom základe strednej slovenčiny po posune prízvuku z koncovej slabiky). Podľa toho prípona –uo v adjektívnych tvaroch nom. a akuz. sing. neutier v prasovanskom základe strednej slovenčiny by bola vznikla vývinom:
-óie = -óe = ō (-uo)
K osobitnostiam priebehu kontrakcie v starej strednej slovenčine patrí aj to, že sa v jej areáli častejšie vyskytujú prípady, v ktorých sa kontrakcia nevykonala (napr. moja, moje, mojich, môjho, vojvoda, kajať sa, bojati sa...)






Denazalizácia
Prítomnosť nosoviek ę б vo fonologickom systéme praslovanského základu slovenčiny je doložená záznamami už z 9. storočia a zo začiatku 10. storočia.
Nosovku ę dosvedčujú napríklad záznamy mena veľkomoravského panovníka Svätopluka. Na okraji starého Cividalského evanjeliára v 9. storočí sa jeho meno zapisuje ako „szuentiepulc“, t. j. SvętěplkЪ. Hneď za týmto záznamom je záznam „szeuntezizna“, t. j. Svętěžizna (to je záznam jeho ženy). V listine z roku 1156 je nosovka ę doložená v zázname osady „Molenta“, t. j. Malęta, prípadne „Scelemsan“, t. j. Slęžan-, dnes Sležany.
Podobne je doložená aj nosvoka б, a to v Zoborskej listine z roku 1113 zápismi aqua „Dumbo“, t. j. Dбbov-, a villa „Crumba“, t. j. Krбpa, dnes Dolná alebo Horná Krupá.
Takéto záznamy názvov starých osád v listinách z 12. a 13. storočia predstavujú formy starých slovenských názvov z 9. storočia, ktoré prevzali staromaďarské kmene na začiatku 10. storočia. V starej maďarčine znenie z 10. storočia zostalo, v slovenčine sa však názov náležite vyvíjal ďalej (dnes Slažany, Dubová, Horná a Dolná Krupá...). Staromaďarské znenie prevzatých názvov typu Molenta, Dumbo, Krumpa sa stalo svedectvom, že v čase príchodu staromaďarských kmeňov, t. j. na začiatku 10. storočia, nosovky na území slovenčiny ešte jestvovali.
Zo susednej panónskej oblasti v listine asi z roku 996 je už doklad „Knesa“, t. j. Kńäža z pôvodného KЪnęz-, čiže doklad bez nosovky. V Zborskej listine z roku 1113 je záznam „Mussenic“, t. j. Mučenik z pôvodného MбčenikЪ, čo je ďalším dokladom bez nosovky. Nosovka teda nie je už ani v týchto dokladoch, to znamená, že v 11. storočí nosovky v starej slovenčine už nejestvovali.
Zistili sme teda, že sú doklady, podľa ktorých nosovky na začiatku 10. storočia ešte jestvovali a na druhej strane tiež doklady, podľa ktorých v 11. storočí už nejestvovali. Dá sa konštatovať, že sa nosovky v starej slovenčine zmenili na ústne vokály už v polovici 10. storočia.

Denazalizácia v starej slovenčine prebiehala dôsledne.
1.) V pozíciách praslovanskej nosovky б je dnes v slovenských nárečiach kráte u alebo dlhé ú a to:
- vo vnútri gramatických slov a tvarov: zub, dub, sused, ženu (zбbЪ, sбsědЪ, ženб), prípadne lúka, kút, prúd (lбka, kбtЪ, prбdЪ)
Je pravdepodobné, že zmena nosového vokálu б na ústny vokál prebiehala prostredníctvom nosového vokálu ų. Záznamy názvov typu Dumbo, Crumba prevzatých do starej maďarčiny na začiatku 10. storočia predpokladajú v starej slovenčine v tomto čase znenie dųbov-, krųpa.
Priebeh denazalizácie praslovanského nosového vokálu б v starej slovenčine možno znázorniť takto:
б = ų = u (ú)
2.) Nosovka ę sa v starej slovenčine denazalizovala v tom istom čase ako nosovka б. No striednica za túto nosovku prešla zložitejším vývinom. Záležalo hlavne na tom, či bola v krátkej alebo v dlhej polohe.
Dnes sú v pozíciách praslovanského vokálu ę sú v slovenských nárečiach tieto vokály:
- v krátkej polohe: ä v časti oravských a v malej časti gemerských náreči (päta, mäso, desäť, täžko, teľä..)
ä, a v centrálnych stredoslovenských nárečiach; ä po perniciach (päta, mäso, žriebä), a po ostatných konsonatoch (desať, ťažko..)
a v západoslovenských nárečiach (pata, maso, tela, desat, tažko..)
a, e v záhorských nárečiach (pata, maso, tela, deset, devjet...)
e vo východoslovenských nárečiach a v časti gemerských náreči (peta, meso, ceľe, dzesec...)
- v dlhej polohe: ´á v časti oravských a gemerských nárečí (p´átok, r´ádok, jed´á...)
ia v centrálnych stredoslovenských nárečiach (piatok, riadok, jedia..)
ei v hornoipeľskej oblasti (peitok, reidok, jedei..)
ia (ja) v severnej časti severných západoslovenských nárečí (piatek, riadek, jedzia alebo pjatek, rjadek, jedzja..)
á v južnej časti severných západoslovenských nárečí a v južných západoslovenských nárečiach (pátek, rádek, jedzá..)
á, í v záhorskej oblasti (pátek, rádek, jedzá, píd, rídzit...)
a vo východoslovenských nárečiach (pjatok, pjadz, jedza..)

Do rozhradnia 11. a 12. storočia bola za praslovanskú nosovku ę na území starej slovenčiny ešte jednotná striednica. Bola to hláska ä v krátke pozícii a hláska ´á v dlhej pozícii. Svedčí o tom aj skutočnosť, že v starších zápisoch osád, ktoré sú na území s dnešnou striednicou a alebo á, striednica ę sa zapisuje ako e, ktoré môže reprezentovať iba prítomnosť hlásky ä. Napríklad názov západoslovenskej obce Trebatice, ktorý vznikol z praslovanského Trěbęta, v Zborskej listine z roku 1113 sa zaznačuje ako Trebeta, t. j. Trěbäta.
Pôvodný stav striednic za praslovanskú nosovku ę zachovali len tie nárečia, v ktorých sú dnes striednice ä, ´á. Taký stav je v časti oravských nárečí, v časti gemerských nárečí a v sotáckych nárečiach na východnom Slovensku. Pôvodná striednica ä je aj v centrálnych stredoslovenských nárečiach, ale tu sa vyskytuje len v krátkej polohe po perniciach (päta, mäso, žriebä). Na ostatnom území starej slovenčiny pôvodné striednice ä, ´á začali splývať s inými fonémami od 12. storočia.
Striednice za praslovanskú nosovku ę sa podobne vyvíjali aj v českých a moravských nárečiach. Dnešné české náračia majú v krátkej polohe striednicu a alebo e (pata, maso, pět, deset..), v dlhej polohe á alebo í (pátek, řádek, měsíc, víc..).
So zreteľom na to, že výsledkom denazalizácie nosovky ę v starej slovenčine bol otvorený vokál ä (´á) možno predpokladať, že táto denazalizácia sa uskutočnila prostredníctvom nosového vokálu ą (s dvomi bodkami). Priebeh denazalizácie nosovky ę možno znázorniť:
ę = ą (s dvomi bodkami) = ä (´á)

 Návod
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár