Polopredikatívna konštrukcia je osobitná syntaktická konštrukcia so skrytou predikáciou pridružená k základovej vete alebo polopredikatívnej konštrukcii, ktorej jadrový výraz (predikát) sa formálne spája dvoma rozličnými syntaktickými vzťahmi s dvoma členmi základovej vety zároveň a rovina sémantickej stavby vety je synonymná s hlavnou alebo vedľajšou vetou.
Všetky PK v rovine formálnej stavby vety vyjadrujú skrytú, druhotnú (nevetnú) predikáciu (polopredikáciu), ktorá sa od primárnej (vetnej) predikácie odlišuje neúplnosťou alebo „tvarovou deformáciou“ jej predikátu. Polopredikácia je taký syntaktický vzťah medzi členmi syntagmy, ktorým sa činiteľovi (nositeľovi) deja (stavu, vlastnosti) prisudzuje nejaký príznak nevyjadrenými aktualizačnými kategóriami slovesného času a spôsobu. Polopredikácia predstavuje istý stupeň „obmedzenej verbálnosti“ svojho predikátu, ktorý má rozpätie od neurčitých slovesných tvarov až po nulovú verbálnosť predikátu PK vyjadreného prostriedkami substantívneho alebo adjektívneho rázu. Polopredikatívny vzťah sa realizuje zhodou alebo primkýnaním.
Neurčité slovesné tvary (infinitív, prechodník, činné príčastie prítomné a minulé a trpné príčastie) nevyjadrujú aktualizačné kategórie spôsobu a času, ani gramatické kategórie slovesnej osoby a čísla, takže nie sú plnohodnotnými prostriedkami predikácie. S určitými slovesnými tvarmi majú spoločné lexikálno–gramatické kategórie slovesného vidu a slovesnej intencie a kategóriu slovesného rodu. Táto zviazanosť neurčitých slovesných tvarov s určitými im umožňuje stať sa predikátom PK, ktorá formálne nie je plnohodnotnou vetou. K neurčitým slovesným tvarom sa v istých prípadoch priraďujú aj niektoré ostatné slovné druhy, substantíva a adjektíva (okrajovo i niektoré zámená a číslovky), ktoré tvoria menný predikát PK s nevyjadrenou, resp. nulovou sponovou verbálnosťou.
Výrazným charakterizujúcim znakom PK sú syntaktické vzťahy PK v rámci syntagmy a vety. PK ako prechodná syntaktická kategória na osi vetný člen – veta a nositeľ druhej informácie (druhého predikatívneho centra) v jednoduchej vete sa svojimi syntaktickými vzťahmi odlišuje od holého (jednoduchého) VČ a má podobné syntaktické vzťahy ako jednoduché súvetie. PK, ktorá je nositeľom druhej informácie a druhotnej predikácie v jednoduchej vete, predovšetkým jej jadrový výraz, predikát PK, sa dvoma rozličnými syntaktickými vzťahmi spája s dvoma odlišnými VČ zároveň. Predikát PK, vyjadrený neurčitým slovesným tvarom alebo mennými tvarmi, sa spája so substantívom vo funkcii subjektu alebo objektu základovej vety ako so subjektom PK a zároveň s určitým slovesným tvarom vo funkcii predikátu základovej vety. Iba prívlastkové PK sú vždy v priamom kontakte so substantívom.
Podľa spôsobu a charakteru utvárania syntaktických vzťahov sa PK rozdeľujú do dvoch skupín: Tvoria ju:
1. PK, ktoré súvisia s intečnou štruktúrou slovesa (slovesná skupina)
2. PK, ktoré sú v syntaktickom vzťahu so substantívom (menná skupina)
Doplnok sa charakterizuje dvoma syntaktickými vzťahmi. Skúmaním syntaktických vzťahov pri ostatných PK sa zistilo, že dvojitý syntaktický vzťah okrem doplnku majú aj PK nedeterminatívne (prístavok) a determinatívne PK (podmetová, predmetová, príslovková a prívlastková PK).
Spoločným syntaktickým vzťahom všetkým PK je polopredikatívny vzťah, polopredikácia. Polopredikatívnym vzťahom označujeme vzťah medzi subjektom PK, ktorý je východiskovým členom konštrukcie a patrí do gramatickej stavby základovej vety, a predikátom PK, ktorý tvorí jadrovú zložku pridruženej k základovej vete. Polopredikácia je osobitný predikatívny vzťah medzi členmi syntagmy, ktorým sa činiteľovi (nositeľovi) deja prisudzuje nejaký príznak gramaticky nevyjadrenými aktualizačnými kategóriami času a spôsobu. Tento vzťah si uvedomujeme iba na základe rozboru sémantických vzťahov medzi predmetmi a javmi reálnej skutočnosti.
Subjekt PK sa stotožňuje s podmetom základovej vety, resp. nie je vyjadrený, ale je zrejmý z kontextu alebo sa kríži s predmetom základovej vety. Krížiace VČ (predmet a subjekt PK) sú totožné lexémy, plnia však rozličnú syntaktickú funkciu, a preto majú odlišný tvar. Subjekt PK sa ojedinele môže krížiť s ostatnými rozvíjacími VČ (nezhodným prívlastkom, PU).
Polopredikatívny vzťah sa realizuje:
1.zhodou predikátu PK a subjektu PK, keď sa predikát PK vyjadruje prostriedkami adjektívneho rázu (trpným príčastím, činným príčastím prítomým a minulým, adjektívom, radovou číslovkou, ukazovacím opytovacím a vymedzovacím zámenom) alebo prostriedkami substantívneho rázu (substantívom so spojkou ako, slovesným podstatným menom a základnou číslovkou)
2.primkýnaním, keď sa predikát PK vyjadruje infinitívom, prechodníkom alebo substantívom s predložkou
3.gramatizujúcimi zvukovými prestriedkami: pauzou a intonáciou (pri prístavku)
DOPLNOK
Je najzreteľnejšia PK. Na rozdiel od ostatných PK môže priamo súvisieť s primárnym predikátom. Suvisí to s ekonomizáciou jazyka, namiesto priraďovacieho súvetia môže stáť jednoduchá veta s doplnkom. Doplnok je druhotný prísudok, ktorý sa priraďuje k primárnemu prísudku, k vetnému základu alebo inému polopredikátu. Vyjadruje predovšetkým stav podmetu (resp. predmetu) za deja alebo pri jeho skončení. Pripája sa k hotovému vetnému jadru (dvojčlennému alebo jednočlennému) alebo k celej hotovej výpovedi ako fakultatívny (nie nevyhnutný) člen.
Doplnok stojí mimo intenčnej štruktúry prísudkového slovesa. Má vždy vzťah k dvom členom vetnej štruktúry:
a)podmetu (predmetu) predikatívny vzťah, je druhotným prísudkom podmetu (alebo predmetu)
b)k primárnemu prísudku (alebo vetnému základu) koordinatívny vzťah, rovnoznačný s priraďovacím súvetím
Tým, že sa doplnok vzťahuje vždy na dva členy vetnej štruktúry, odlišuje sa od vedľajších VČ. Z hlavných VČ sa D podobá prísudku. Rozvíjajú ho tie isté vedľajšie členy ako prísudok. Doplnok nie je plnohodnotný predikát, lebo predikatívny vzťah k podmetu (resp. predmetu) vyjadruje iba s pomocou aktualizačných kategórií času a spôsobu prvého predikátu. Predikácia vyjadrená doplnkom platí v tom čase a spôsobe, ako udáva určité sloveso v primárnom prísudku. Z vedľajších VČ D hraničí najmä s PU spôsobu. Odtienok spôsobu dosviedča napr.: i doplnková spojka ako.
Prostriedky na vyjadrenie
1.najviac prostriedkov vyjadruje nejbežnejší typ D, stavový doplnok. Vyjadrujú ho trpné príčastia, adjektíva činné príčastia stavových slovies, podstatné mená a to samy alebo pomocou spojky ako. Napokon sa stavový doplnok vyjadruje aj predložkovými pádmi s predložkami s, bez, lokálovými v, na a tzv. absolútnym akuzatívom(A) a nominatívom(N)
Pr. becenstvo z divadla odchádzalo sklamané.
2.vlastnostný doplnok je zriedkavý druh doplnku, vyjadruje sa iba akostnými adjektívami. Odtienok stavu zväčša v ňom ostáva, a kde nie, tam sa cíti na okraji spisovnosti.
Pr.:Slnko sa zdvihlo teplé.
3.V sústave doplnkov pri vlastnostnom najbližšie stojí kvantitatívny doplnok. Vyjadruje sa najmä zhodnými základnými číslovkami alebo kvantitatívnymi vymedzovacími zámenami.
Pr.: Bolo ich vídať kráčať vždy piatich., V autobuse sedela sama.
4.činnostný doplnok sa vyjadruje činným príčastím prítomným i minulým, prechodníkom a neurčitkom slovesa.
Pr.: Stretol ho na ceste, ponáhľajúceho sa do mesta., Joža zbadal sedieť na klátiku.
ROZDELENIE DOPLNKOV
Zo syntaktického hľadiska sa delia D podľa toho, či tvoria implicitný (druhotný) predikát k podmetu, k predmetu alebo inému členu vety. K tomuto základnému kritériu pristupuje druhotné, formálne kritérium, podľa ktorého sa uvedené doplnky delia na zhodné a nezhodné.
Podmetový doplnok
Sú doplnky, ktoré tvoria druhotný predikát k podmetu vety. Zhodné podmetové doplnky sa vyjadrujú trpným príčastím, prídavným menom, podstatným menom, číslovkou.
Pr. osledný vošiel do triedy Vinco.
Nezhodný podmetový doplnok sa vyjadruje prostým inštrumentálom, genitívom, predložkovými pádmi, prechodníkmi, absolútnym nominatívom a akuzatívom.
Pr.: Mohli ste sa princom narodiť., Za ním vyšiel aj Rudko, v kožúšku a v súkenných kapčekoch.
Predmetový doplnok
Tvorí implicitnú predikáciu s predmetom. Zhodný predmetový doplnok sa vyjadruje príčastiami, adjektívami, substantívami a adjektívami so spojkou ako, číslovkami (základnými a radovými)
Pr.:Usmiala sa na nás, na tichých a vážnych., prvej pripína stužku predsedníčke.
Nezhodný doplnok k predmetu sa vyjadruje s prechodníkom a predložkovými pádmi na rozdiel od podmetového doplnku aj neurčitkom.
Pr.: Vzali ste si ho za vzor., Sprievodca ich našiel bozkávať sa.
VÝSTAVBA DOPLNKU:
Doplnok môže byť ako VČ:
a)holý: Nahnevaný pozeral k hrncom na sporáku.
b)rozvitý: Ľudovít pozrel do povaly zle naladený.
c)viacnásobný: Ja som čakala neistá a znepokojená.
Spôsob zapájania doplnku do vety môže byť:
a)bezpríznakové – pri tomto zapojení do vetnej štruktúry stojí doplnok za prísudkom, prípadne až za predmetom prísudku (najmä predmetový doplnok) a nie je oddelený pauzou (ani v grafickej podobe)
b)pri príznakovom zapojení je intonačná línia výpovede pred doplnkom prerušená pauzou.
Doplnok ako VČ môže stáť na ktoromkoľvek mieste vo vete. Voľný doplnok situovaný na začiatok výpovede sa stal v náučnom štýle úvodnou fomulou s podmienkovým výrazom, napr.: Videné zblízka, prestávali byť tajomné a nebezpečné. Po väčšom predĺžení pauzy a poklesnutí intonácie sa môže doplnok celkom osamostatniť do osobitnej výpovede. Graficky sa osamostatnený doplnok oddeľuje od ostatnej vety bodkou.
Odlišovanie doplnku od iných VČ:
1.D a prívlastok: doplnok nie je druh prívlastku, ale prísudku. D nevyjadruje stálu vlastnosť, ale stav. Ako druh prísudku sa formálne odlišuje od prívlastku voľným slovosledom. Môže stáť na konci vety, v strede i na začiatku – podľa potrieb aktuálneho členenia, preto sa dostane i do pozície typickej pre prísvlastok. Oproti tomu prívlastok podlieha slovosledovým zákonitostiam mennej syntagmy. Musí sa vždy primkýnať k nadradenému menu, nesmie stáť ďaleko od neho. Od nadradeného mena ho môže odsunúť iba tesnejší prívlastok. Keď sa stretneme s prípadmi, pri ktorých nie je zrejmá vetnočlenská platnosť, pomáhame si slovosledom ako prvým kritériom.
Slovosledové kritérium rovnako ako pri prívlastku pomáha odlíšiť doplnok od prístavku. Aj prístavok je slovosledom viazaný na svoje substantívum.
2.D a prísudok: Od slovesného prísudku doplnok ľahko odlíšime, lebo prísudok je vyjadrený určitým slovesným tvarom a doplnok neurčitým tvarom (príčastím, prechodníkom, neurčitkom), alebo adjektívom a substantívom.
Problematická je hranica medzi slovesno – menným (menným) prísudkom a doplnkom. Vo vetách so základnými sponovými slovesami (byť, zostať, cítiť, zadať sa, stať sa) je hranica medzi menným prísudkom a doplnkom zrejmá. Ak pri nich stojí adjektívum alebo substantívum, je to menný prísudok, alebo podmetový doplnok. Ten tvorí nepravú koordináciu s kompletným slovesno – menným prísudkom.
Od slovesno – menných prísudkov treba odlišovať slovsné prísudky v zloženom tvare (z pomcného slovesa byť a trpného príčastia), lebo aj také tvary mavájú pri sebe doplnok napr.: Bol tu v niektorej továrni zamestnaný ako korešpondent a sekretár.
Problémy sú pri tvz. objektových sponách: robiť sa, tváriť sa, stavať sa…, a pri ich nezvratných základoch: robiť niekoho niečím…. Procesívne slovesá tu tvoria objektový protiklad ku subjektovému slovesu: stať sa/stavať sa niečím, preto druhé substantívum pri nich (v I alebo A s predložkou za) by sa malo rovnako hodnotiť ako inštrumentál pri slovese stať sa niečím, t.j. ako menný prísudok. Pri slovesách, ktoré lexikálne vyjadrujú zmenu (vyrásť, zosypať, rozliať sa v dačo) akuzatív s preložkou v/na vyjadruje PU účinku a výsledku (nie predmet)
Slovesá, najčastejšie stojace pri doplnku:
a)pohybové slovesá: ísť, bežať, viezť
b)zmyslové slovesá: pozerať, vidieť, počuť, cítiť
c)slovesá vzniku, trvania a zániku: narodiť sa, žiť, umrieť
d)slovesá práce a činnosti: kosil spotený, vyšívala zamyslená
e)slovesá pomenúvajúce reč: hovoriť, spýtať sa, odpovedať
Doplnok môže stáť i mimo prísudku:
a) infinitív v úlohe podmetu: Niekedy si vraj myslievala, ako by bolo pekné dievčaťom umrieť.
b) infinitív v úlohe predmetu: Veď svoje maličké dieťatko počul iba spiace dýchať.
c) infinitív v úlohe doplnku: Nešiel ho ležať v bezvedomí.
d) prechodník vo funkcii doplnku: Zuza v izbe zatíchla, zvedavá počúvajúc hlasy.
3.D a PU: PU spôsobu sa dotýka s doplnkom pri predložkových pádoch a pri výrazoch so spojkou ako. Doplnky s touto spojkou ostávajú zhodné napr.: Predtým ho dedina poznala ako čudáka. Naproti tomu PU spôsobu (prirovnania) so spojkou ako, sa nemusia zhodovať napr.: chlap ako hora, chlapovi ako hora…
V oblasti predložkových pádov sa doplnok stýka s PU spôsobom pri G s predložkou bez a pri I s predložkou s. Oba tieto predložkové pády vyjadrujú veľmi často aj PU, aj doplnok.
PRÍSTAVOK
Je menný stotožňovací polopredikát voľne zapojený do vety prostredníctvom mena v hociktorom VČ, ku ktorému sa primkýna a s ktorým sa podľa možnosti i zhoduje. Prístavok vyjadruje vzťah aktuálnej totožnosti so svojím oporným (východiskovým) členom:
a) v podmete: Vo dvore privítalo ich ozrutné psisko, valach popolavej srsti.
b) v predmete: Otec, mať prepísali tú hŕku blata na dievku, na jeho sestru.
c) pri mennej časti slovesno – menného prísudku: Každý z nich je herec, naturalista.
d) v PU: V štrnástich rokoch, vo veku, ktorý sa nazýva bezstarostným, mala veľmi vážne starosti.
e) v prívlastku: Plač Rudka Lapina, Jergušovho malého brata, zaznieval do pachu svetovej vojny.
Na rozdiel od doplnku, prístavok vždy stojí (je primknutý) pri opornom člene, o to za ním. Nesplývavým spojením dvoch substantív v zhodnom páde sa formálne prejavuje predikatívny vzťah medzi nimi ako vo vetách s menným prísudkom typu: mladosť – radosť, a nie koordinatívny vzťah. Prístavok označuje spolu so svojím oporným členom jediný jav. Oproti tomu sa priraďovacím skladom (viacnásobným členom) označuje viac pojmov, viac vecí z mimojazykovej skutočnosti.
Graficky sa nesplývavé pripojenie prístavku naznačuje čiarkou, pomlčkou, spojovníkom, dvojbodkou, zátvorkami alebo bodkou. Prístavok sa k svojmu menu pripája bez spojok alebo pomocou nich. Druhotne aj pomocou príslovkových výrazov: teraz, vtedy dnes…, adjektívnych a zámenných výrazov: zvaný, taký, vtedajší, terajší…
Primkýnaním k opornému členu sa prístavok odlišuje od parantézy (vsuvky) a od citových hodnotiacich výrazov, ktoré majú voľný slovosled. Stoja po výpovedi voľne, medzi inými aj pri nadradenom substantíve.
Tesné spojenia zhodných substantív, či už sú zhodné alebo nezhodné, nie sú prístavkové, ale prívlastkové.
Prívtavok môže byť: holý
rozvitý
viacnásobný
Delenie prístavkov:
Vysvetľovací prístavok: je rozsahom užší jako oporný člen. Dá sa zistiť tak, že môžme pred neho vsunúť vysvetľovaciu spojku t. j., totiž, totižto, čiže, časticu vlastne, slovom a prívlastok takzvaný.
Zaraďovací prístavok: je protipólom vysvetľovacieho prístavku, k menu s užším rozsahom významu sa kladie meno širšieho významu. Zisťuje sa tak, že sa dá k nemu pripojiť postpozitívne zámeno to, ktoré plní spájaciu funkciu.
PRÍVLASTKOVÁ POLOPREDIKATÍVNA KONŠTRUKCIA
Tvorí ju zhodný adjektívny prívlastok, ktorý stojí za podstatným menom, ktoré rozvíja. Jeho základom býva najčastejšie činné alebo trpné slovesné príčastie, zriedkavejšie môže byť vyjadrený aj prídavným menom alebo iným SD, ktorý má tvar ako adjektívum napr.: Loď, brázdiaca hladinu, sa nám pomaly strácala za obzorom.
Prívlastková PK môže byť voľná, ak vyjadruje nepodstatný príznak nadradeného podstatného mena, alebo tesná, ktorá vyjadruje taký príznak, bez ktorého by veta zmenila alebo úplne stratila význam. Voľná prívlastková PK sa z oboch strán vyčleňuje čiarkami. Tesná prívlastková PK sa čiarkami nevyčleňuje, ale intonačné vyčlenenie pri nej zostáva, pretože sa v porovnaní s ostatnou vetou vyslovuje v inej intonačnej línii.
PRÍSLOVKOVÁ POLOPREDIKATÍVNA KONŠTRUKCIA
Tvorí ju slovesný prechodník, holý alebo so svojimi rozvíjacími VČ, ktorý vyjadruje dej neprebiehajúci súčasne a sprísudkovým dejom. Môže vyjadrovať predčasný dej napr.: Vojdúc do izby, našiel tam svojho dávneho priateľa, alebo príčinné a spôsobové okolonosti prísudkového deja, napr.: Zaplakala, uvidiac zničenú záhradu.
Príslovková PK vyjadrená prechodníkom sa oddeľuje čiarkami, ak je prechodník rozvitý. Holý prechodník sa čiarkami nevydeľuje.
Návod
Komentuj
9 komentov k blogu
2
nie, nie, len píš, keď to budem potrebovať na skúšku, tak viem, že TU
Inak, začínam pochybovať, či som si vybrala správny odbor, mňa Slj až takto nevzrušuje, je to zlé?
Inak, začínam pochybovať, či som si vybrala správny odbor, mňa Slj až takto nevzrušuje, je to zlé?
3
@deprorex dik za radu, ak by to nikto necital, nedavam to tu, no mam na to ohlasy v TSkach
@titusik vobec to nie je zle, ze ta slovina nevzrusuje, ja to uz chcem mat cim skor za sebou, tiez si myslim, ze som si vybrala zly odbor
@titusik vobec to nie je zle, ze ta slovina nevzrusuje, ja to uz chcem mat cim skor za sebou, tiez si myslim, ze som si vybrala zly odbor
4
Toto je tvoj vlastny vytvor, alebo si to odpisala z nejakej hrubej muderej knihy?
6
Ze polopredikatívna och
Ved pockajte, ja vam tu budem mozno hadzat clanky o evolucii plazov uvidime kto z koho
Ved pockajte, ja vam tu budem mozno hadzat clanky o evolucii plazov uvidime kto z koho
8
ahoj..nemohla by si sem prosím ťa dať čo najskôr vysvetlenie typov polopredkátov na príkladoch?...nerozumiem, že kedy je taký typ a kedy taký....ak niečo o tom vieš, tak by bolo super...
9
pridam sa k librete to by bolo fajn, kvoli Tebe som musela zaregistrovat. super ze sem take veci pises. ale aj trosku viac prikladov by si mohla.
Napíš svoj komentár
prečo to sem píšeš keď to aj tak nikto nebude čítať ? pochybujem že sa nájde pár ľudí čo to dočítajú do konca...
ak máš nadanie na gramatiku SJ tak to zverejňuj niekde kde to bude užitočné, tu to je len navnivoč. Radím ti lebo také veci ako ty píšeš sa skutočne zídu, avšak niekde inde...