Ten sen som pochopila pár dní po tom...

Stalo sa to pred viac ako piatimi rokmi. Stránku pokec som vtedy navštevovala už viac ako 3 roky. Už si nepamätám ako, no zoznámila som sa s jedným veľmi milým a príjemným chalanom. Nazvime ho Peter. Naše rozhovory boli veľmi dôverné, on sa "spovedal" mne a ja jemu. Hovoril mi aj o svojej priateľke, o radostiach aj starostiach s ňou...Počas toho, ako sme si písali, išiel na služobnú cestu do Kanady. Jeho otec totiž podnikal s drevom, on bol u neho zamestnaný, tak tam šiel riešiť biznis. Aj počas toho obdobia (približne mesiac a pol) sme si písali každý deň. Považovala som ho za môjho najlepšieho kamaráta, pritom som ho nikdy nevidela, vedela som ako vyzerá len podľa fotky. Ku koncu jeho služobnej cesty sme sa dohodli, že sa stretneme na káve a pokecáme naživo. Ešte mi písal, že keď príde do Košíc, zavolá mi a dohodneme presne stretko. Deň to mal byt niektorý piatok v marci roku 2004. Prišiel ten piatok, on sa neozýval. Bolo to zvláštne, no hovorím si, asi mu do toho niečo priľlo. Veď hádam sa ozve. Z piatka na sobotu sa mi s nim snival sen, že sa na mňa usmieva, a zdraví sa mi. Ráno som sa zobudila s veľmi blbým tušákom, že ten sen sa mi nesníval len tak. Nechápala som, prečo sa so mnou Peter v sne lúčil. Ten sen bol však v zásade dobrý sen, len som z neho mala ráno zmiešané pocity.
Celý víkend sa tiež neozval. V pondelok okolo obeda sme mali hodinu angličtiny v triede, kde bol internet. Samozrejme som si išla pozrieť maily a pošty, a jedna pošta ma úplne "dorazila". Písala mi to Petrova priateľka. Že v piatok, keď sa Peter vrátil z Kanady, bol chvíľu s ňou, požiadal ju o ruku, dal jej krásny prsteň a že ide len niečo vybaviť s otcom a hneď príde. No už sa nevrátil, pretože cestou za ocom mal nehodu. Nejaký opitý ožran do neho narazil. Ožran prežil...
V nemocnici, keď za Petrom bola priateľka sa s ňou ešte vládal rozlúčiť a povedal jej, nech mi odkaže: "Mám ťa veľmi rád, Januľka".
Keď som prečítala tú poštu, neverila som. Čítala som si ju asi trikrát dookola a stále som neverila. Nechápala. Bola som úplne mimo. Keď som prišla domov zo školy, až vtedy mi to došlo. Veľmi som sa rozplakala a nevedela som prestať. Nakoniec som žiaľom zaspala. Zobudila som sa asi o dve hodiny a premýšľala som prečo sa to muselo stať jemu? ? ? Tak dobrému, milému človeku? A tiež som nerozumela sama sebe prečo sa ma to tak dotklo? Veď sme sa nikdy nestretli, poznali sme sa pár mesiacov cez pokec..
Potom som už rozumela tomu snu. On sa so mnou lúčil v sne, keď zomrel....
Dodnes mi tento môj kamarát Peter ostal v srdiečku a bude tam mať stále špeciálne miesto...

 Skutočný príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu