Prší. Vonku skoro mrzne. Hľadíš z okna. Všetko sa ti prispôsobuje. Počasie, ktoré ti ešte zhoršuje náladu, ťa v skutočnosti uspokojuje. Je to šialené. Slnečné počasie ti v skutočnosti nezlepšuje náladu, ale keď je pekne, musíš ísť von. Musíš sa tváriť aspoň trochu normálne. Akoby ťa to tešilo. Že vonku z chodníkov stúpa para, že musíš chodiť takmer vyzlečená. Všetko vidno. Tvoje neforemné biele telo. Tie rany na ľavom zápästí. Nedá sa to zakryť. Vidíš tie výrazy ľudí, prechádzajúcich okolo. Ale najhoršie sú tie, ktoré vidíš na tvárach ľudí, ktorých miluješ, na ktorých ti záleží. Kvôli ktorým si ešte stále tu. Bolí ich to. Vidíš to na nich. Vždy keď len kútikom oka zazrú tie tri ryhy. Áno, uspokojilo ťa to, že trocha z bolesti, ktorú cítiš vidno aj na tvojom tele. Ale nebolelo to. Chcela si sa potrestať za svoju hlúposť. Za všetko čo im robíš, za to nešťastie a bezmocnosť, keď vidia tvoju náladu. Snažíš sa. Ale je to ťažké. Tváriť sa "normálne". Čo je vlastne normálne? To ako sa správa väčšina spoločnosti? To je potom dosť relatívny pojem. Skvelé. Táto hra ťa vôbec nebaví. Vlastne ťa už nič nebaví. Ale vieš, že keby si odišla, uvidíš tie ich tváre, pocítiš ten žiaľ a všetko bude len horšie. Takto to cítiš keď je pekne. Teraz nie je. Začína zima. Neznášaš ju. Ale predsa cítiš, že sa môžeš uvoľniť. Spustiť ramena, zhrbiť chrbát, zvesiť hlavu, uvoľniť líca. Nemusíš sa tváriť šťastne. Môžeš byť zúfalá. Tvoja depresia na tebe môže byť vidieť. Je to skvelý pocit. Úžasné. Také uvoľnenie. Konečne sa správaš tak, aká naozaj si. Skvelé. Zavrieš sa doma a ignoruješ okolitý svet. Len pasívne prijímaš hádky, fakty, zistenia. V podstate je ti to všetko jedno. Len tvoji najlepší nie. Nina, tak optimistická a naivná, si nič nevšimne. Lenka je dosť egoistická, aby si nemyslela, že tvoj problém je horší ako jej. S Peťou veľa nie si. Dii treba otvoriť oči. Ale Simmie. Je príliš vnímavá. Viac ako si si myslela. Vie ako si na tom. Bolí ju to A to ťa bolí viac, ako keby plakal cely svet. Ale čo s tým spravíš? Zisťuješ, že sa už nevieš smiať. Je to pozoruhodné. Nevedieť sa smiať. Veď to je nemožné. Hovoríš si. Ale je to tak. Ani úprimný úsmev sa ti nedarí. Je to také, beznádejné. Bolí ťa pohľad na smejúce sa detičky, Bozkávajúci sa párik, ale aj plačúce dievča. Tebe sa slzy spustia hocikedy. Len tak. Bezdôvodne. Nič s tým nespravíš. Alebo nemôžeš plakať vôbec. Nepríjemné. Vraj by si mala skúsiť psychiatra. Psychológ už nepomáha. Už poriadne dlho. Je to zvláštne. Nevieš sa vyrozprávať. Introvert. Presviedčaš sama seba, že je všetko ok, že si zdravá. Idealista. A nechceš si dať pomôcť. Aj keď niekde v kúte duše dobre vieš, že nie si v poriadku, chceš vyzerať normálne. Nechceš, nemôžeš si pripustiť, že máš problém. Ale v skutočnosti chceš brať tie lieky. Páči sa ti ten pocit, že ťa niečo bude ovládať. Áno. S najväčšou pravdepodobnosťou sa po čase na nich staneš závislá. To nevadí, že? Aspoň budeš normálna. Pomôžu ti. Vraj. Šialené. Toto nie je o nikom inom, ani to nie je vymyslené. Je to o mne. Schyzo? snáď nie. I hope. Keby ma presviedčal celý svet a ona nie, je mi to jedno. Ale pre ňu spravím čokoľvek. Pôjdem tam, aj keď sa bojím. Veľmi. Tak ako vody? Viac to už nejde. Ale nie hneď, zajtra...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
