Mala som 17 rokov, bola som tretiačka na strednej a zažívala asi jedno z najdepresívnejších období a otec sa rozhodol, že zaobstará retriévera. Ja som sa tešila, už som sa s tým všade chválila.
A jedného dňa som prišla domov a za otcom sa prevaľovala malá gulička, spočiatku, keď bola maličká bola prvé dni u nás v dome. Mama mi spomínala, ako si naša Aida vybrala otca. Otec si prišiel pre ňu k tomu pánovi, čo nám ju predal. A pýta sa, že kde má tu sučku, na čo mu ten pán odpovedal, že tam sedí pri tebe. Ona si môjho otca takpovediac vybrala. Prvé dní u nás mala problém zdolávať naše schody, musela som ju prenášať. Občas si to odniesol nejaký koberec, a akonáhle sa počúrala, s plačom nám to došla oznámiť, sadla si k tej škvrne a spustila plač. No mohli by ste sa na ňu hnevať?
Pri pohľade na ňu som si uvedomovala, aká je len zraniteľná, ako ľahko človek môže ublížiť niekomu takému bezbrannému. A prvé noci spávala so mnou v izbe, pokiaľ som ju nevzala do postele a neobjala ju, tak mi nedovolila zaspať, lebo spustila plač. Tak sme spali spolu a ja som sa vždy zobudila vyhádzaná, asi nejaká alergia. Máme však aj sučku špica, ktorá na ňu strašne žiarlila. Robila jej zle, ale vedela som, že akonáhle Aida prerastie Donu, tak už si na ňu nebude môcť dovoľovať. Zostalo mi pár fotiek z toho, ako sa obidve kĺzali po našom zamrznutom jazierku. Spomínam si na naše spoločné prechádzky, ako ma vždy Aida ťahala, resp. ona venčila mňa a Dona šla popri nás voľne. Raz som Aidu vzala ako polročnú na futbalový zápas, treba uznať, že sa tam fakt snažila vydržať.
Aida bola strašne priateľská, keď zbadala malé dieťa, tak sa k nemu rozbehla, milovala malé deti, ale celkovo aj ľudí. Dona nám však kazila u nej akúkoľvek výchovnú morálku. Lebo akonáhle Dona utiekla Aida hneď za ňou. Občas bola sranda ju kúpať v lete, keď som sa ju snažila dostať do bazéna, okúpať malého špica bolo ešte v pohode, ale veľkého retrievera už len dostať do bazéna. Posledné leto ma strašne poslúchala a keď sa išla rozbehnúť smerom k záhrade, a ja som nechcela, aby sa zašpinila, zavolala som na ňu a ona prišla ku mne a nepohla sa odo mňa. Otec, keď nás pozoroval, zostal až hotový ako ma poslúcha. Spomínam si aj na to, keď ju ako maličkú otec brával na preventívky k veterinárovi, doniesol ju do mesta a ja som ju ukazovala spolužiačke, tá ju vzala na ruky a nechala si od nej oblízať celú tvár. Každému, kto k nám prišiel sa Aida páčila.
Spomínam si ako sme moje sučky venčili obe naraz, boli sme na ne tri, ale kamošku Aida tak potiahla, že pristála do kópky šťastia a potom voňala priam "prírodne". Náš kocúr Miško zvykol Aidu a Donu provokovať, zhodou okolnosti on a Aida majú rovnakú farbu srsti - takú ryšavú. Raz ocinovi sučky utiekli a 4 dni sme o nich nevedeli. Už sme si mysleli, že sa im niečo stalo a nakoniec som sa lúčila s kamarátkou jeden večer pri bráne. Zrazu sa pohol kľúč v bráne, ja som odomkla a oni dve vbehli dovnútra. Tak sme sa ich zľakli a zároveň sme boli radi, že sú doma.
Asi dva týždne dozadu som sa vrátila domov z jednej skúšky. Bol už večer, otváram bránu pozriem sa doľava a vidím len Donu. Napadlo ma, že čo ak je tatino s Aidou na prechádzke. Ale akonáhle vojdem dovnútra, tato sedel v obyvačke. Spýtala som sa na Aidu a vtedy mi povedal, že ju daroval kolegovi do Komárna. Pocítila som strašné sklamanie a smútok. Odišla som do izby a na otcovu odpoveď, či som hladná, som iba odvŕkla, že nie. Mrzelo ma, že som sa s ňou nemohla ani rozlúčiť, bolo mi do plaču, veď ani nepovedal predom, že ju chce niekomu darovať. Bola súčasťou našej rodiny 4 roky a strašne mi chýba. Vždy keď prídem domov alebo vyjdem von pozriem sa ich smerom a vidím iba Donu. Ocino svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že keď ho prepustia, nebude mať z čoho živiť dvoch psov.
Nie, už sa mi nebudeš snažiť vytrhnúť vodítko z ruky a naťahovať sa so mnou. Neznášala som, ako si to vodítko vždy oslintala. Bola som nervózná, ako si ma ťahala a celý čas si vlastne venčila ty mňa a nie ja teba. A teraz mi to bude tak veľmi chýbať, lebo jediné, čo mi po tebe zostalo - je pár fotiek, slzy, spomienky a tvoj obojok.
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
lussatko
29. 1.januára 2011 18:45
@side3 oznac si ten posledny riadok ako link, aby sa na to dalo hned klikat
7
to je mi ľúto..ani si to neviem predstaviť, cítila by som strašnú zlosť muselo to byť hrozné aj pre ňu
9
@ericca dúfam, že jej nový majiteľ sa o ňu dobre postará
@neoriginalna v februári ho prepustia, a vraj finančne už potom nebudeme mať na to živiť dvoch psov (máme tam už okolo 40 papagájov, hydinu a kocúra)
@neoriginalna v februári ho prepustia, a vraj finančne už potom nebudeme mať na to živiť dvoch psov (máme tam už okolo 40 papagájov, hydinu a kocúra)
10
a aspoň vieš, kde je a ako sa má?
celkom nechápem ten jeho krok, nakoľko ešte peniaze máte a príde mi to ako predčasné rozhodnutie, však si kľudne môže do toho februára nájsť novú prácu a podľa toho, čo píšeš, mala si ju asi dosť rada, takže sa mohol aspoň s tebou poradiť a možno by sa to nejako dalo vyriešiť, napríklad tým, že by si brigádovala a chovala by si ju ty za svoje peniaze...
celkom nechápem ten jeho krok, nakoľko ešte peniaze máte a príde mi to ako predčasné rozhodnutie, však si kľudne môže do toho februára nájsť novú prácu a podľa toho, čo píšeš, mala si ju asi dosť rada, takže sa mohol aspoň s tebou poradiť a možno by sa to nejako dalo vyriešiť, napríklad tým, že by si brigádovala a chovala by si ju ty za svoje peniaze...
11
@d170
ona je v Komárne a to je dosť ďaleko od nás - takže o nej neviem nič
ja neviem, či to je len otázka peňazí, ale dosť nás hnevalo, aký zlý vplyv na ňu mala aj tá naša staršia sučka
ale toto by som od otca nečakala, a ten keď sa raz už rozhodne, tak sa s nim nedá
ona je v Komárne a to je dosť ďaleko od nás - takže o nej neviem nič
ja neviem, či to je len otázka peňazí, ale dosť nás hnevalo, aký zlý vplyv na ňu mala aj tá naša staršia sučka
ale toto by som od otca nečakala, a ten keď sa raz už rozhodne, tak sa s nim nedá
Napíš svoj komentár