Vrátim sa do bytu, kde ma čaká Sebastián. "Rozlúčila si sa so všetkými?" usmeje sa na mňa. "Áno," odpoviem mu a môj úsmev odíde rovnako rýchlo ako prišiel. "Môžme ísť?" čaká na moju odpoveď, ktorá je viac menej zbytočná. Mám celá nadšená odpovedať, že áno? To je proti logike. Ale nemôžem ostať, tak totiž neznel plán. "Na čo predlžovať túto agóniu," myknem plecami ako keby mi to bolo jedno. Cítim ako mi postupne klesá tlak a úzkosť zviera moje srdce. Začína mi byť zle. Dolieha na mňa akási zvláštna únava. Toto má byť akože ten odchod?
"Zbohom Andrea," rozlúči sa so mnou Sebastián. Počkať! On nejde so mnou?
"...Prebúdza sa....," počujem nejaké hlasy. Otváram oči, až ma pália z toho svetla. Postupne zaostrujem na osoby nado mnou a očami sa pokúšam zorientovať. "Toto je nebo?" napadlo ma ako prvé. "Nie Andrejka, ale skoro si tam bola," odpovie mi s úsmevom mama. "Kde je Sebastián?" chcem zistiť, kam sa podel. Snívam alebo bdiem?
"Ty poznáš nášho Sebastiána?" pozerá na mňa neveriacky doktor. "Ako by som ho nemohla poznať?" osopím sa na neho. "Veď sa o mňa staral celé dva mesiace," skončím. "Ale srdiečko, toľko si tu predsa ani nebola," šokuje ma odpoveďou mama.
Do miestnosti vojde mladý muž v bielom a spoznávam v ňom Sebastiána. "Prebudila si sa?" prihovorí sa mi a obdaruje ma úsmevom. Doktor sa spýta: "Vy sa teda poznáte?"
Ja sa pousmejem: "V podstate hej."
KONIEC
Posledný diel venujem @ena233 ďakujem, že si poctivo čítala a hodnotila - motivovala si ma to dokončiť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a ďakujem krásne za venovanie