Pozabudnem sa a usmejem sa na nich. Nechápavo sa pozrú na mňa. Monika, Zuzka a Ivana, ako to že ma nespoznávate, však som to stále ja. Preblesne mi hlavou.
Nemôžem to vydržať, prenasledujem Moniku do jej paneláku a zazvoním jej. Vyjdem na siedme poschodie výťahom, otvára mi dvere a nechápavo pozerá. "Tebe som videla v škole, kto si?" čuduje sa. Nepredstavím sa jej, avšak poviem niečo, čo by mala poznať. "Sviečka nášho priateľstva bude horieť naveky" usmejem sa na ňu. No ona zostane ako zmrazená s hrôzou na mňa pozerať. "To má byť nejaký nepodarený vtip" krúti hlavou. "Sviečka bolo slovo, ktoré nás spojilo v škôlke. Pozri sa na mňa, až tak som sa nezmenila," ubezpečujem ju. "Prosím odíď!" žiada ma so slzami v očiach. Stláčam tlačítko, privolávam výťah, dusím v sebe plač.
Cesto domov si nadávam. Zlý nápad, veľmi zlý !!! Mala som počúvať Sebastiána. Mal pravdu, keď mi hovoril, že mi nebudú veriť. Prichádzam domov, už ma čaká. "Čo si to spravila za pochabosť?" vyčíta mi.
"Nedokážem sa tváriť, že ich nepoznám" obraňujem sa. "Ty nevieš, koľko bolesti im tvoj odchod spôsobil," prízvukuje. "Takto môžeš ohroziť svoju druhú šancu" krúti nado mnou hlavou. "Na čo mi je druhá šanca, keď sa musím tváriť, že nepoznám ľudí, ktorí boli pre mňa všetkým", vmetiem mu do tváre.
Vychytím sa a idem von. Idem sa pozrieť po rodičovskom dome. Prechádzam sa ich ulicou a tak veľmi chcem zazvoniť doma. Chcem objať mamu a otca. Ale čo ak im spôsobím rovnakú bolesť ako Monike?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tooniickaaa
13. 1.januára 2011 20:06
krása
Napíš svoj komentár