To bola ešte tá krajšia časť príbehu o mojich očiach. Keď som sa raz prehrabávala v nejakých svojich zdravotných záznamoch, začalo sa to už, keď som bola tak 8 mesačná. Jedno oko mi začalo škúliť, genetika sa nezaprela - a ja som zdedila z otcovej strany túto očnú vadu. Po tatovi som zdedila aj krivý chrup.
Tie prvé pobyty v nemocnici si kvôli pozorovaniam ani nepamätám. Prvá operácia prišla, keď som bola 5 ročná. Spoločnosť mi robila mamina. Pamätám si pred sebou písací stroj, injekčnú striekačku, ktorú mi pichala sestra a potom som zaspala. Prebudila som sa už v inej miestnosti a nado mnou kopu ľudí a ja som ich prosila, nech mi zavolajú maminku.
Po štyroch rokoch som šla na ďalšiu operáciu. A na túto druhú som sa strašne tešila - žiaden strach ma netrápil. Iba čistá viera - že budem mať zdravé oči a nebudem potrebovať okuliare. Aspoň podľa toho, čo očná predpokladala. Počas operácie som sa začala dusiť. Sestra, ktorá ma pripravovala na operáciu - mi musela pichnúť 2 x narkózu, lebo ma nevedeli uspať. Potom ma uspali až tak, že ma neskôr nevedeli zobudiť. No zázrak neprišiel. Dioptrie sa mi znížili o polovicu, ale ľavé oko stále škúlilo.
"Simonka, urob veľké oči, prosili ma decká v škôlke a ja som si okuliare povytiahla a mala som veľké oči. Rada som tým deckám robila radosť. No prišla základná škola a spolu s ňou šikana a pravidelné urážky, za to že som mala okuliare. Vtedy okuliare neboli u deciek také časté ako dnes. A ja som si dovolila tú vec, že som vyčnievala pomedzi ostatných. "Škuľavá a slepá," tak ma radi oslovovali. Pevne som verila, že keď sa mi uzdravia oči, tak skôr zapadnem a nebudem taká nápadná.
"Pozri sa, aká je pekná," povedal Andrej Adriánovi. Mohli sme mať tak maximálne 6 rokov.
"Kto je najkrajšie dievča v škôlke?" spýtal sa Milan Denisa. Všetci sme ležali v postieľkach. Chalani sa pozreli na mňa a usúdili, že ja.
"Daj si naspäť okuliare, ty nie si naša Simi," prosili ma ako tínedžerku moje malé sesternice.
"Ale ja by som ťa určite spoznala aj bez okuliarov," odvetila sebaisto spolužiačka na výške. Dala som si dole okuliare. "A fakt nespoznala by som ťa," reagovala prekvapene.
V siedmom ročníku sme mali opisovať svoj výzor. Opísala som sa, ale akonáhle došlo na oči. Tak som napísala vetu, ktorá sa páčila veľmi mojej spolusediacej. "Niekedy mám pocit, že sa pod tými okuliarmi skrýva niekto iný, možno oveľa zraniteľnejší.". Pri opise, ako som sa cítila po operácii, že síce možno oči boleli, ale urážky ľudí, ktorí nevedeli, koľko kvapiek a mastičiek - som si musela tlačiť do očí - ich výsmech bolel viac, lebo nemali ani poňatia. Po mojom slohu sa mi podarilo pár ľudí v triede rozplakať a spolužiaci začali pred učiteľkou jeden na druhého ukazovať a žalovať, že kto sa mi posmieval.
"Mohla by som nosiť kontaktné šošovky?" spýtala som sa očnej v 17ke. "Nie, bohužiaľ nemôžeš, oznámila mi moja očná. A vo mne umierala nádej. Hovorila som si, že veda a vývoj idú dopredu, že možno o pár rokov sa to zmení.
Pred pár dňami u očnej, išla som len na kontrolu, ale túžila som sa jej pár mesiacov opýtať, či by sa to teraz dalo. "Viem, že pred piatimi rokmi nebola taká možnosť, ale teraz by som už mohla nosiť kontaktné šošovky?" spýtala som sa jej pred odchodom. "Teraz to už ide, mám ti objednať skúšobné?" odvetila mi očná s úsmevom. Vyšla som z tej ambulancie ako víťaz, mohla som sa o radosť podeliť s kamarátkami. Myslím, že začnem veriť, že sny sa plnia aj po rokoch.
Niekedy nemusíme byť profesionálni tanečníci alebo speváci, no stačí nám, ak si niekto myslí, že vieme tancovať alebo spievať. Mne sa tento týždeň splnil sen, ktorý som snívala roky. Je to pre mňa istý druh slobody - dať dole po toľkých rokoch okuliare. Viem, že si ma teraz väčšina ľudí, keď sa im pozdravím, nebude vedieť zaradiť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
lussatko
8. 8.augusta 2011 11:50
congrats... tesim sa na tvoj zjav bez okuliarov
Napíš svoj komentár