Dni plynú pomaly a na tomto mieste, kde som, sa nič nedeje. Slnko vychádza a zapadá. Jediné, čo sa mení, je moje bruško. Stále sa zväčšuje. Chodí ma navštevovať Nicholas aj Anna. V noci, keď spím, tak sa mi zvykne snívať o Willovi, o tom ako sme boli poslednýkrát spolu, ako ho Nicholas zabil. Väčšinou sa zo sna strhnem a vyjde mi pár sĺz. Život bez neho a bez rodiny je už len tieňom. Zostáva mi len čakať na deň pôrodu. Anna mi robí spoločnosť a dáva na mňa pozor.

Jedného večera na mňa dôjdu silné bolesti a kŕče. "A je to tu," povie Anna. "Ľahni si na posteľ, ja prídem po pomoc" radí mi. Ja ju poslúchnem, veď kam by som v takýchto bolestiach aj šla? Spolu s ňou prídu aj iní upíri. Prinesú horúcu vodu, prikážu mi tlačiť. Sú to hrozné bolesti. "Je to dievčatko," oznámi mi Anna. Usmejem sa, pozriem na malú a pomaly zatváram oči. Nedokážem byť bdelá. Počujem len hlasy ostatných: "Mala ťažký pôrod, stratila veľa krvi, je slabá." Ja zaspávam a zas vidím Willa, tentokrát sa na mňa usmieva a podáva mi ruku. Cítim sa dobre a želám si, aby som sa nezobudila. "Elisabeth, nemôžeš tu so mnou ostať, naša dcéra ťa potrebuje" vo chvíli, ako to vysloví. Zopakujem po ňom: "Naša dcéra!"

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár