Pre tých, čo ho nevideli. Čo keby jediný zlomok sekundy poslal tvoj život dvoma rôznymi smermi?
Život to je tisíc ciest... Mladá Helen stratila prácu a keď sa tesne pred ňou zatvárajú posuvné dvere vagónu metra, otvára sa nám pohľad na to, čo by sa stalo, keby metro stihla, či nestihla. Obidve verzie sa rozbiehajú jedna za druhou. V jednej Helen opustí svojho neverného priateľa a naväzuje nový šťastný vzťah, v tej druhej sa Helenin život stáva čoraz viac nešťastnejším, zoberie si dve zamestnania, utvrdzuje sa vo svojej bezcennosti a podporuje svojho priateľa pri písaní románu, aj keď jeho aférka stále trvá. Koniec filmu je ešte lepší. Toto je film, ktorý môžem vidieť stále znovu a znovu.
Okamihy, ktoré zasiahnu do nášho života a pohnú ho iným smerom. Niečo nám vezmú a niečo nám dajú. Niekedy sú pre nás ako odmenou a niekedy sú trestom, ale vždy sú skúškou života. Každý vraj zomrie, ale nie každý žije. Niekedy sú to chvíle, na ktoré čakáme celý život. Pre mňa to bola prvá láska, keď som pri bozku pocítila prvýkrát iskru - bol to pre mňa neznámy pocit, a tak som sa bála vlastných pocitov.
Stojíte na križovatke a neviete, ktorým smerom sa vybrať. Akonáhle si jednu cestu vyberiete, tak vás sprevádzajú myšlienky, čo by bolo, keby som si vybral to druhé, ale to sa nikdy nedozviete.
Okamihy šťastia, ako keď zmaturujete alebo spravíte vodičák - ten pocit eufórie.
Okamihy smútku, keď sa musíte rozlúčiť s niekym, na kom vám záleží.
Všetko toto nás formuje. Zarezáva sa nám do duše a zanecháva na nej stopy. Dozrievame nielen telesne, ale aj duševne.
Niekedy sa mi niektoré okamihy spájajú s hudbou. Ako keď som ako prváčka na strednej vychádzala z posilovne a potom šli do šatne chalani tretiaci. Jeden sa mi páčil a akurát vtedy hrala pieseň Power of Love od Frankie Goes to Hollywood. Cestou na autobus som si celý čas tú pieseň prehrávala v hlave spolu s okamihom, keď som sa mu dívala do očí. Odvtedy sa mi tá pieseň viaže s nim.
Okamihy, keď si plníme naše sny. U mňa to bol koncert Anastacie a keď vyšla na pódiu, tak to bol taký pocit, že ona je tu predo mnou - taký nemý úžas.
Okamihy, keď sa správame tak bláznivo, že žasneme sami nad sebou. Tie chvíle, ktoré sa druhýkrát už nemôžu zopakovať, lebo sú krásne spontánne.
Okamihy, keď sa cítime tak bezpečne - v spoločnosti niekoho, na kom nám záleží.
Okamihy naplnenia, keď kráčate spokojný ulicou a máte pocit, že všetko je tak ako má byť.
Mohla by som takto pokračovať donekonečna, ale každému je jasné, že niekedy sekundy môžu zmeniť život alebo náš pohľad na neho. Chvíle šťastia ako keby spätne trvali len sekundy a niekedy si uvedomíme až neskôr, akí sme vlastne boli šťastní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár