Cítim sa ako spútaná, kým hudba mlčí. Stačí trocha hudby, zo statickej polohy do automatickej. Rytmus si ma berie. Strácam kontrolu. Pot steká mi po tele. Chlad sa premení na teplo. Nevnímam ich. Inak by som sa totiž neuvoľnila a neužila si hudbu. Nechcem tancovať, aby pozerali, ale preto lebo žiada sa mi. Je to ako potreba dýchať.
Nech je noc akokoľvek chladná. Tanec ťa rozpáli. Je to ten svet nekonečných možností a kombinácii pohybov. Budeš prekvapený, čo všetko v sebe máš. Uvoľni sa. To dáš. Je to ťažký absťák, keď hudba tebou lomcuje. Rebela v tebe zburcuje. Máme to radi nahlas a to poriadne ! V tých chvíľach, keď stres z nás opadne.
V hlave sa mi vynára spomienka. Keď som si doviedla kamarátky z môjho rodného mesta na dedinskú diskotéku. Ako sme tancovali už doma, ja som si pri divokej tanečnej kreácii roztrhla rifle na kolene, musela som si vziať iné. Zobrali sme si aj vlastnú hudbu. Boli sme tá najlepšia zostava a bola to tá najlepšia diskotéka. Prišli sme prvé, prvé sme začali tancovať. Potom sa k nám pridal starší brat mojej kamarátky, odtiahol ma bokom a hovorí:"Neboj sa ma, však sme spolu vyrastali." Pár slovami - fantastický pretancovaný večer. Moje a Naticine tanečné battle. Milujem tento druh bláznenia a nikdy ho neprestanem milovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár