Každý večer končím s vedomím, že mi po dozvonení budíku nepomôže ani nescafé z reklamy, alebo nebodaj pesnička že som Klasik. Ráno opäť do školy - z teplého pyžamka do studenej študentskej rovnošaty a priamym krokom do školy, nehovoriac radšej ani o túžbe zostať doma a prehodiť sa na druhý bok.
Lenže dnešné ráno bolo iné, len som jemne pootvoril oči. Pomalinky som si sadol na posteľ, pozrel som sa na budík a potichu som zamrmal. Z okna som videl krásnu lúku posiatu čerstvým snehom nasneženým za celú noc, všetko to celé bolo prikryté jemným prítmím. Postupne som zdvíhal polovládne telo z postele, ospalý a unavený som spravil krok k oknu.
Druhým krokom stratil rovnováhu, spadol na kolená zaliate krvou...
Jemne dvíhal hlavu spomedzi rúk, cítil voľnosť. Cítil, ako ho sloboda ťahá čoraz vyššie, najvyššie ako sa predstaviť čo i len dá. Nutkanie rozprestrieť krídla a boriť sa krásou nebeskou bola skutočnosť, anjel boží so šedými krídlami na krvavých kolenách. Napohľad jemné stvorenie plné túžob so zlatým srdcom, pripravené splniť si svoje sny tak nemožné a neskutočné. Pohľadom upreným na ranný svit nebojazlivým krokom kráčal k voľnosti netušiac do poslednej sekundy aký bude posledný, víťazný krok. Nebol to strach, ani láska, nedá sa to nazvať ani ako výhra, či prehra. Posledným skokom si nechcel nič dokázať, jednoducho chcel a to stačilo. Postavil sa na ten posledný krok, jemný vánok šuškajúc mu pre neho pravdu k okamihu tak krátkom a nekonečnom. Zavrel oči, rozprestrel krídla, otvoril oči.
Otvoril (som) oči a sadol na posteľ. Pozrel na budík a zamrmlal, že musím ísť do školy. Chcel by som sa ale otočiť na druhý bok, pokračovať a neskončiť. A viete čo? Po dlhom pohľade z okna som si dnešné plány so školou rozmysel. Vy by ste to nebodaj tak nespravili?...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár