"Dmitrij!" Okríkla som ho na diaľku a on sa napriek hluku ulice otočil. S dlho neoholenej brady mu stekali roztopené snehové vločky. Vybral sa smerom ku mne a s každým ďalším krokom mi viac a viac rozbúchal srdce.
"Podaj mi kľúče od domu. Viem, že to je u teba. Už dávno to viem..." Jeho hlas bol ešte stále zachrípnutý. Stále sa mu slová chveli na konci pier. S trasúcou sa rukou som mu podala kľúče, ale pohľad som od neho nedokázala odtrhnúť.
"Ako je to dlho? Štrnásť rokov?" Nesmelo som sa opýtala. Prikývol a z očí sa mu pustila slza.
Nie, to mne sa pustili slzy. V rýchlom geste som ich chcela ukryť no akonáhle som zodvihla hlavu, už tam nebol.
Vietor fúkal a ulicou sa niesol zvírený sneh. Snežný pluh mi ostriekal nohavice a čižmy, stratila som rovnováhu.
Devätnásť hodín, štyridsaťosem minút a dvadsaťjeden sekúnd.
V byte bol neporiadok. Stôl rozobratý na drobné, puknuté žiarovky, obsah zásuvky na zemi.
Odrazu sa niekto ozval z tmy.
"Dmitrij, Dmitrij. Vôbec sa nezmenil, však?"
Neznámy hlas ma vystrašil. Hľadala som jeho pôvodcu.
"Kto ste?" Strach sa mi dral z úst ako zvratky.
"Prišiel som si po to, čo ten hlupák nechcel."
"Kto ste a po čo ste prišli?" Triasla som sa.
Ten cudzí sa vynoril z tieňa a tvár sa mu trblietala od potu.
"To ťa už v tejto chvíli nemusí trápiť." A jeho úsmev mi v predlaktiach narobil diery. Od bolesti som sa zosunula na zem. Urobil krok smerom ku mne a ruky rozpažil do víťazného gesta.
"Presnejšie štrnásť rokov a dva dni! Dmitrij nevie rátať. Ale teraz už na číslach nezáleží." Znovu sa usmial a moje vlasy popadali na zem ako páperie. Zacítila som chlad a chcela som sa postaviť. Ale bytom čosi odrazu silno zatriaslo.
Dmitrij preletel oknom, sklo sa rozprsklo na všetky strany a ja som si nestihla zakryť tvár. Cudzinec odletel do steny a z hrude mu trčal kus železa.
Na tvári som zacítila teplú krv, čo mi tiekla z čela. Dmitrij si ku mne kľakol a chytil ma za ramená.
"Kto vedel, že si to ty? Ako som to mal vedieť? V byte... V tvojom byte... Kto tušil...?" Opakoval tie slová stále dookola a mne sa z tváre valila krv. Vsiakala mu do trička a do kože.
"Dmitrij... Štrnásť rokov... a dva... dni..." Vzlykala som.
"Ja viem, ja viem, Nina... Dva dni. Ale na číslach už nezáleží..."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár