už dávno som sa rozhodla neriešiť veci takýmto spôsobom. ale toto bolo niečo iné. výnimočné. možno to trochu prehnali s afektom, možno pridali veľa decibelov. alebo jednoducho viem, že si nikdy neplním svoje predsavzatia.
potom som sa vrátila.
doma bolo teplo. vybrala som spod vane veľký lavór a napustila som ho teplou vodou. zo skrinky nad sporákom som vytiahla celozrnné sušienky a pozerajúc kriminálky som si pekne máčala nohy.
nepamätám sa, že by niekto v tom čase bol doma. ale keď som začula spláchnutie, vôbec ma to neprekvapilo. mojím telom sa rozlial mimoriadny pokoj. totálna flegma. nič ma nedokázalo vyhodiť z môjho stereotypného prežúvania.
brat sa prišuchtal ku mne a sadol si na zem. chvíľu sme spolu sledovali kriminálnikov a kriminalistov v akcii. potom sucho povedal: ´bol tu Zorajr.´
aj to posledné, čo som si chcela udržať, mi vyskočilo do dlaní a cudzie ústa rozfúkali padáčiky mojich myšlienok na všetky strany. – jedine táto veta charakterizovala môj stav. nemyslela som, len som vegetatívne prežívala už siedmu minútu tohto dňa.
ôsmu.
bolo trištvrte na dvanásť a jeden z mála voľných pondelkov v mojom živote.
nastalo kruté prebudenie, keď sa mi v hlave začali predostierať obrazy včerajška. osudová symfónia. do izby, ako na posilnenie hrozivého dojmu, zasvietilo ostré slnko.
potom som sa náhle rozhodla. nebolo pochýb, že tam ešte zostal. v takom stave, v akom som ho tam včera nechala, sa mohol nanajvýš nadýchnuť, aj to už bolo priveľa. rýchlo som sa obliekla, obula a vyrazila do lesa.
po 15 minútach hľadania som našla prvé stopy nášho nezmyselného stretnutia. zlomené halúzky a vysedený malý kruh. vedela som, kde sa mám poberať. už len pár metrov...
s rukami od hliny som sa ponáhľala k potoku. no nohavice a botasky sa zakryť nedali. a tak som počkala do zotmenia. potom som sa vkradla domov. rodičia nenarobili veľa kriku. mlčky som sa vošla pod sprchu a nechala práčku vykonať svoju robotu.
je to lepšie ako jahňacie stehno, pomyslela som si, lebo to skutočne bolo tak. jeho nikdy nenájdu, čo ako by hľadali. lebo jeho hľadať nebudú. ani im to nenapadne. bol sám. a to jediné som mu naozaj závidela. on poznal len mňa a preto len ja som mohla ukončiť jeho existenciu.
a čo brat... dúfala som, že tomu ani nenapadne pýtať sa.
´ako bolo včera? ´ takže predsa, predsa si nedá pokoj.
´nemyslím, že by si to chcel vedieť.´
´vy...heh..fúúúj.. vy ste sa milovali! ! ´ neznášam, keď sa takto tvári.
´nie, zabila som ho.´
´aha, no jasné. dobre, vedel, som že sa nemám pýtať. sex. fuj. v lese. si nechutná...´
brat bol o niečo pokojnejší ako Zorajr. ale ani tomu sa nechcelo na druhý svet. s vankúšom na ústach kopal okolo seba a spôsobil mi tým na rukách početné modriny. a s nimi prišiel stav, ktorý ma potešil aj nepotešil zároveň. rodičia.
ranná káva. obaja si sadli a nevstali, bol na nich krásny pohľad. a keď som sa na to všetko pozerala z bratovej izby, odrazu sa mi vynorili spomienky na múzeum voskových figurín.
blažený pocit, že na svete som sama, mám dom a peniaze, mám priestor na tvorbu a pokoj od štátnych orgánov, ten ma pohltil. pohltil. pohltil....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Začína ho to znepokojovať. Bol s Emily alebo Kainom?
Ale na druhú stranu, Jalik sa utieka k Ame. Ale iba utieka
vyskočilo do dlaní?