Bol koniec prázdnin a opäť začiatok školy. No čo už, raz to prísť muselo. Nasadla som na bicykel a trepala som sa cez polku mesta do školy. Ulice boli plné ľudí. Trvalo dlhšie, než som prišla k škole. Ako som vchádzala do školy, vrazil do mňa nejaký chlapec. Nebol celkom obyčajný. Bol tak neprirodzene krásny, vysoký a vyzeral byť aj inteligentný. Mal na sebe modrú károvanú košelu a džínsy. Vlasy rozfúkané jemným vetrom, mu zakrývali jeho dokonalú tvár. Zostala som zasnená. Niečo mi hovoril, no tým zaskočením som ho nevnímala. Na chvíľu som sa zamyslela nad tím, či som už niekedy bola zamilovaná tak, ako teraz. Neviem, ako sa volá a ani do ktorej triedy chodí, ale viem, že som z neho úplne mimo. Uvedomila som si, že ešte stále stojí predo mnou. Vtedy mi zamával na rozlúčku.
Prišla som do triedy a hneď som si sadla k Pati, aby som jej povedala, čo sa mi stalo. Aj ona bola dneska nejaká divná. Ziapala na mňa, ako by som jej vyškriabali oči. Vraj sa neviem za celé prázdniny ozvať a teraz znova veľká kamoška. Skvelé, takže si ma ani nevypočula. „Tento rok chcem sedieť s Janou a ty si sadni ku komu chceš!“ vyštekla na mňa. Asi bola urazená, ale nemala najmenší dôvod. O pár minút neskôr prišla do triedy učiteľka aj s tím krásnym chlapcom z chodby. Nechápala som čo sa deje. Učiteľka začala hovoriť: „Milí študenti, dúfam, že ste si dobre oddýchli počas prázdnin a že ste získali opäť veľa síl, aby ste zvládli ďalší, zasa o niečo ťažší ročník. Tento rok vás čaká maturita. Viem, že možno ešte nemáte obavy, ale budú čím ďalej tím bližšie. Preto vás chcem povzbudiť, aby ste začali na sebe tvrdo pracovať a dosiahli tak veľké úspechy v živote. Máte pred sebou aj ťažké rozhodnutia, kam ísť na vysokú školu. Toto je váš nový spolužiak Martin, ktorý sa sem presťahoval. Odteraz bude s vami chodiť do triedy. Viem že budete spolu už len rok, ale dúfam, že ho s radosťou prijmete medzi seba.“ Posledné vety, ktoré povedala ma zarazili. Takže on bude chodiť s nami do triedy? To je skvelé. „ Vidím že voľné miesto je iba vedľa Karin, tak si sadni zatiaľ vedľa nej a keby vám to nevyhovovalo sa presadíte“ pokračovala pani Norisová. Takže sa volá Martin. Aké krásne meno. Myslela som si, že sa mi sníva. Začala som sa červenať. Toto je asi najkrajší deň v mojom živote. Prišiel ku mne a sadol si vedľa mňa. „My sme sa už stretli na chodbe však?“ spýtal sa ma. „Áno, nešťastná náhoda.“ Vypustila som na neho. Začal sa smiať. Nešťastná náhoda? Preboha to čo som povedala? Úplne som zlyhala. Takú blbosť trepnúť môžem len ja.
Prvý deň v škole sa skončil. Krajší už byť ani nemohol. Ponáhľala som sa domov. Keď som prišla, hneď som vytiahla laptop a zapla som ho. Chcela som všetko napísať Sime, ale ona bola OFF. Keďže som sa nemala komu vyrozprávať, vytiahla som si výkres a začala kresliť. Asi si viete domyslieť koho som kreslila. Jasné že Martina. Po dokončení som opäť otvorila laptop. Sima už bola prihlásená. Hneď som jej všetko musela napísať. Potom som si pustila hudbu a rozmýšľala nad ďalším dnom, určite o niečo krajším.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  11. 9. 2014 22:05
to co bol za vyprdok akoze vrazi do typka v skole a hned rozmysla, ci uz bola niekedyviac zalubena?
Napíš svoj komentár