Búchala na dvere z celej svojej sily, ktorú dokázala vynaložiť v jej zdravotnom stave. Dobitá, fialová, ubolená. Jej deti ju zničili.
"Pustite ma!" kričala z plných pľúc.
"Prosím," dodala mierne, porazená jej vlastnou krvou.
Nikto sa však neozýval. Počula len rýchle kroky potkana, ktorý jej tu robil spoločnosť niekoľko týždňov. Aké úbohé. Delila sa sním o potravu. S hnusným všivavým priateľom.
Izba bola tmavá. Zelené linoleum. Plesnivé steny. Pach hniloby. Zamrežované okno. Vedro. Potkan. Tanier. Pohár. Aké úbohé.
Deti ju tu znovu zavreli. Vedela, že musí čakať. Musí byť trpezlivá. Chce, aby boli šťastné, pretože je ich matka. Zrodili sa z jej krvi. Vynosila každého každého z nich. I keď sú to monštrá, zrúdy, matka ich miluje. Aké poetické.
"Miláčik, pusti ma. Nemôžeš mi to robiť, som tvoja Matka. No tak, už dosť... Daj mi aspoň najesť," dodala mierne lebo vedela, že milé reči niekedy zaberajú na toho najmladšie päťročné monštrum.
Začula pohyb a malé nôžky jej zbesneného "anjelika" sa rozutekali dolu schodmi. Vedela, čo príde. Vedela. že tá malá potvora privedie hnusných tlstých zbožňovaných súrodencov. Dvojičky, ktoré porodila pred trinástimi rokmi boli dvaja nenažraní bratia s blond vlasmi a kučierkami, modrými očami a ružovými líčkami. často ich hladila po tváričke, pokiaľ jej neodťali prsty na oboch rukách.
Uhádla správne. Štyri veľké a dve malé nohy dupotali po schodoch na povalu. Dva nedospelé hlasy bez náznaku mužnosti sa zhovárali o novej počítačovej hre. To odtiaľ, z počítačových hier sa vykľula ich bezuzdná krutosť a vinná nevinnosť.
"Chceš jesť? Musíš si to zaslúžiť," začal obratne jeden z Ružových bratov.
"Dobre viete, že vám dám všetko, čo budete chcieť a urobím všetko, čo mi poviete," vzlykala odovzdane Matka. Svoju rolu hrala dokonale. Obeť. Škoda, že to nie je divadelná hra, ale realita. Aké patetické?
"Odstúp!" zakričalo päťročné dievčenské monštrum.
Matka odstúpila. Pomaly, snažiac sa nemyslieť na bolesť vykĺbených zápästí. Dvere sa otvorili a ona prižmúrila oči nad nežným prívalom umelého svetla z chodby. Tmavé obrysy postáv ako z animovaného filmu sa k nej pomaly približovali. Necítila strach. Cítila len silný príval lásky, zatiaľ čo ju za ramená odvliekli z tmavej kobky do obývačky, kde však tiež vládla tma akýsi pocit tajomna a strachu. Všade pavučiny a vrstvy prachu hrubé niekoľko rokov.
Podhodili ju na zem a ona vďačne vzlykala láskou a bolesťou. Po desiatich minútach, keď euforický šťastný stav pominul, sadla si so všetkým vypätím síl a poobzerala sa. Kruh detí vo veku od päť do štrnásť rokov narastal okolo nej. Cítila sa ako baránok, ktorého idú obetovať hladní lovci.
Cítila zimu. okná starého veľkého domu boli dokorán otvorené.
Tváre jej pätnástich detí sa približovali a ona sa cítila uväznená medzi diabolskými očami oblúd, ktoré vyšli z jej tela. Chceli jej nahnať strach a tak aj spravili.
Zrazu sa ozval škrípavý zvuk dverí. Všetci sa obzreli. Prišiel Otec. V ruke mal tanier s porciou jedla a v druhej mu cengal džbán s pohárom. Unavene sa usmial. Jeho úsmev bol plný strachu a pokory pred jeho deťmi.
"Nažer sa!" zakričal najstarší syn a kopol do nej. Otec trasúcimi rukami položil náklad jedla a vody na zem. Skôr ako ho stihli zastaviť, priložil Matke k ústam pohár plný vody a ona pila hltavo ako smädné dieťa po vyčerpávajúcej a zábavnej hre. No jej hra nebola zábavná. Aj Otec to vedel. Bola na tom horšie ako on. Oveľa horšie! Pomyslel si pri pohľade na jej ruky bez prstov a na škrabance na tvári.
"Nechaj ju! Už aj prestaň! Nechaj ju nech sa napije sama. Odstúp!" kričal najstarší syn na Otca, ktorý využíval posledné sekundy jeho rozkazov na napojenie jeho manželky, pretože vedel že sama by to nedokázala. Nakoniec bol donútený dať pohár preč od jej lačných úst, pretože ucítil tvrdú ranu. ktorá ho na niekoľko sekúnd zbavila dychu.
"Nech sa nažerie sama," povedal najstarší syn podlo a s odporom.
Matka sa naňho pozrela s beznádejou. Díval sa s pohŕdaním na jej ruky bez prstov poznačené jej krvou, trasúce sa od zimy, ľaku a straty.
Najstarší prisunul tanier svojou veľkou nohou bližšie k matke. Nevedela však, ako sa najesť, pretože nevedela uchopiť lyžicu. Zrazu jej napadlo, že sa môže jednoducho zohnúť a jesť aj bez lyžice. Dokázala by to? Jedla. Ohla sa a jedla ako pes, ako mačka, ponížene jedla bez rúk, perami, ústami, jazykom, zubami trhala kusy zeleného mäsa. A deti sa pozerali s radosťou v očiach, uspokojení úbohosťou ich vlastnej matky. Jedlo bolo mastné, bez živín a vitamínov, no zasýtilo jej stiahnutý žalúdok.
Zdvihla hlavu. Bola zamastená a špinavá. No nebola hladná. Nechcela sa pozrieť do očí tých jej milovaných oblúd a tak odvrátila hlavu a pozerala do okna na chladnú noc, z ktorej bolo cítiť dážď a prichádzajúcu búrku a hlavne hlboké pokojné ticho, ktoré plnilo aj obývačku starého vysokého domu.
Zrazu sa situácia rozprúdila. Všetci sa začali smiať hurónskym smiechom šialených ľudí. Všetci okrem Matky. Matka bola zmätená, ponížená smiechom týchto morálnych obetí.
Tí najstarší a najsilnejší ju uchopili za ramená a unavenú vliekli po dlážke. Jej obnažené nohy sa šúchali po drsnej neopracovanej dlážke, zachytávali sa o klince a rôzne železné mučiace prístroje. Niektoré spôsobili zlomeniny, iné hlboké odignorované rezné rany.
Klietka do ktorej ju strčili mala rozmery meter krát meter a výšku nie väčšiu ako pol metra. Nezmestila sa tam, iba v klbku na špinavej zemi s krvácajúcimi nohami plakala. Mreže ju tlačili na hlave a chrbte, skoro nedokázala dýchať.
"Vyzerá ako embryo. Je aj slizká ako embryo," poznamenala ryšavá dcérka Matky pripomínajúca zadok prasnice. Bola vypasená.
Dvere sa pomaly otvorili a vošiel Otec. Priniesol obrovské hliníkové vedro z ktorého sa parilo. Horúca voda. Vedro. Otec vôbec netušil, na čo to chcú jeho "morálne obete", jeho deti, použiť. Potom zočil Matku trasúcu sa len v spodnom prádle. Cez špinu a zaschnutú i prúdiacu čerstvú krv skoro nebolo vidieť jej bielu ľudskú pokožku. Pri pohľade na ňu ho oblial pot. Nechcel svoju ženu vidieť trpieť. Tak veľmi to všetko ľutoval. Tak veľmi jej chcel pomôcť. No chcel žiť. Nechcel zomrieť a tak sa už roky prizeral na týraniu v jeho dome, na rôzne druhy mučenia, ktoré spolu s ňou zažívali pod rukami ich obludných početných detí, ich krutých strašidelných nápadov bolo nespočetne veľa. Mstili sa za ich život. Mstili sa svojím rodičom, hoci vôbec nevedeli prečo. Zvrátene sa oddávali hriechom, ktoré páchali na Matke a Otcovi. Boli veľmi choré. Všetkých pätnásť detí.
"Polož to sem," povedala nevinná anjelská tvárička tenučkým hlasom a ukázala na miesto pod sebou.
Otec poslušne položil strašne ťažký náklad vriacej vody a so sklonenou hlavou v miernom úklone plnom úcty a strachu sa pomaly vracal k stene. Nedovolili by mu odísť. Donútili by ho pozerať sa na utrpenie jeho drahej manželky. A tak aj urobili. V žiadnom prípade ho nenechali odísť.
"Mamička sa nám umazala!" naťahujúc slabiky vrieskala Prasnica Ryšavé dieťa.
"Umyjeme ju, nech sa len nebojí," ťahali trinásťročné dvojičky veľké hliníkové vedro s cynickým výrazom a cynickým smiechom vyjadrujúcim pohŕdanie najvyššieho stupňa.
Akoby sa medzi sebou dohovárali telepaticky, žiadne slová ani šepkanie. Ako stroje, ktoré majú naprogramovaný len jeden akt, len jednu úlohu - spôsobovať utrpenie, mučiť, mordovať, trýzniť.
Vedro sa pod rukami dvojičiek nebezpečne nakláňalo z jednej strany na druhú a zvuk plechu na starej hrboľatej podlahe trhal uši. To bola však tá najzanedbateľnejšia vec v situácii trasúcej sa Matky. Vedro bolo obrovské, asi desaťlitrové, dvojičkám trvala večnosť, kým ho premiestnili k Matkinej klietke. Všade sa ozýval vietor, takmer ako v hororovom filme, pretože okná boli dokorán otvorené. Každý však venoval pozornosť Matke.
Deti sa pomaly približovali. Otec začal srdcervúco nariekať, plakal a driapal sa nechtami, no napriek tomu sa ani nepohol, ostal stáť ako prikovaný zatvárajúc oči nad situáciou, o ktorej vedel už dopredu. Nechcel počúvať tú pieseň, ktorú začali monštrá jeho kru spievať, nechcel vidieť, ako sa držia v kruhu za ruky ako sekta pripravujúca sa na obetu, nechcel byť rodičom, Otcom týchto netvorov. No nemal na výber. Nikdy nemal na výber. Cesta sa pred ním uzavrela. A tak stál a driapal sa, škrabal svoju nažltlú pokožku až do mäsa.
Tenké hlásky spievali pieseň najprv s tajomnosťou, obozretnosťou, no ako sa k sebe všetci do kruhu približovali, ich hlásky pevneli a hrubli, spievali silno, hlasno, kruto. Spievali uspávanku. Pomalú, jemnú pieseň zmenili na viachlasnú baladu s krutým tónom približujúcej sa smrti.
Matka vedela a plakala. Vedela, že o niekoľko sekúnd zomrie. Čakala to. A plakala modlitby. Prvý krát v živote sa modlila. Neprosila však o spasenie svojej duše. Prosila o večný pokoj dušiam jej detí. So slzami v očiach sa pozerala na svojho jačiaceho manžela láskavým pohľadom a letmým úsmevom, pripomínajúcim skôr bláznovstvo ako lásku. Bola až pozoruhodne zmierená so svojím osudom.
Pieseň skončila. Všetky deti napľuli na jej telo natlačené v malej klietke, ich sliny stekali po je špinavom chrbte a vytvárali tak úzke bledé cestičky svietiace belobou na jej doráňanom, špinavom zaprášenom hrudníku, prsiach a chrbte. Krvácajúce nohy neustále plodili novú a novú krv.
Deti sa rozhodli, že teraz nastane tá chvíľa. Chvíľa Matkinho skonu. Tí najstarší a najsilnejší uchopili vedro s vriacou vodou a blížili sa sním ku klietke, v ktorej sa ticho modlila ich Rodička, žena ktorá im dala život, ktorá teraz plakala na konci so silami tichým obetavým plačom. "Nech sa stane, čo sa má," pomyslela si, zatiaľ čo jej manžel srdcervrúco nariekal v rohu steny prikovaný neviditeľnými putami, priviazaný neviditeľným lanom poslušnosti.
Vedro sa k nej pomaly približovalo a ona s privretými očami čakala na litre horúcej vody, ktoré mali znivočiť jej zmrzačené telo ešte viac, ako bolo. Tá voda ju mala zabiť.
V poslednej chvíli, v poslednú sekundu sa Otcove lano poslušnosti pretrhlo. Vyštartoval vpred a vedro potlačil celou svojou váhou prečo od manželkinej klietky. Vriaca voda sa vyliala o varila dve desaťročné deti, chlapca a dievča s kučeravými vlasmi a pehavými tvárami. V obrovskom dome sa rozliehal hlasný plač, zavíjanie a kvílenie detí s pľuzgierovou pokožkou poznačenou vysokou teplotou vody. Otec otvoril klietku v ktorej bola Matka a rýchlo ju zobral na ruky. Bola ľahká ako pierko, jej telo bez mäsa pripomínalo gumu, lepkavé škvrny od krvi, kvapkajúca krv, zoschnutá krv. Bola bezvládna, ledva vnímala okolitú situáciu, len jej pery dookola opakovali modlitbu k Pánu. Otec ju držal ako nevestu, ako nádhernú ženu v šatách bielej farby s vlečkou aj napriek tomu, že mala na sebe len spodné prádlo a chýbali jej prsty na rukách. Pyšne, hrdinsky ju previedol cez prah vchodových masívnych dverí. Kráčal hrdo a vyrovnane ako Pomstiteľ, na oči mal plné strachu,, nevedel kde sa má podieť, kde má ošetriť Matkine doráňané telo a tak zamieril do svojej kôlničky, kde mal posteľ, umývadlo a varič. Býval v nej so svojím trojročným synom, ktorý bol pre jeho ostatné deti ešte nezaujímavý pre svoj nízky vek. Vedel, že jeho poslušný synček ho tam čaká, v postieľke, tichučko ako myška.
Vonku bola hlboká tma a nočný chlad. Z domu bolo všetko dokonale počuť, keďže všetky okná boli otvorené. Počul výkriky a chlácholenia, akoby videl pred sebou situáciu v domu, deti sa navzájom ošetrujú, hladia a plačú ako... deti.
Otec sa ponáhľal, kopnutím otvoril dvere, čím naľakal svojho drobného synčeka v postieľke v tme samého a úbohého. Matku položil na rozkladaciu posteľ trochu primalú na jeho postavu. Aj napriek bolesti Matka po polhodine zaspala ako novorodenec po kŕmení. Otec sa odhodlal ošetriť jej hlboké rany v spánku, ktorý sa skôr podobal na kómu. Dal variť horúcu vodu a kým sa zohrievala, nachystal jedlo pre neho , Matku a synčeka.
Rany ošetroval pomaly s nehou, no aj napriek tomu sa Matka zvíjala od bolesti v nepokojnom spánku, akoby sa len a len kvôli tej bolesti nechcela zobudiť. Všade bolo ticho. Otec sa nebál, už nechcel myslieť na tie obavy, chcel len ulahodiť dokaličenej manželke.
Čas pokročil. Jeho telo ho prestávalo poslúchať, zmáhal ho spánok, viečka už padali. Rany boli ako tak ošetrené, lenže kvôli nedostatku praxe jej nedal naspäť do kĺbu jej zápästie, modré fľaky na kýpťoch jej rúk boli znakom utrpenia trpeného trpiteľkou láskou, či zvrátenosťou?
Všade bola zima. Jeho syn spal vo svojej postieľke tvorenú z matraca asi polovičnej dĺžky z jeho ruskej starej pružinovej postele. Otec myslel len a len na posteľ. Doľahol naňho spánok po ťažkom dni, kedy prekročil svoje hranice, kedy prekročil hranice jeho detí. Teraz už len ležal a pozeral sa na plesnivý strop rozmýšľajúc nad možnou pomstou, ktorú čakal zo strany detí. možno mu znovu niečo odrežú. Po minuloročnom rezaní jeho jazyka sa bál. Nemohol formovať ani len spoluhlásku, po čase, kedy nepoužíval hlasivky, sa jeho hlas akoby scvrkol, stíšil. Ožíval len v noci, keď kričal z plných pľúc zo sna, neustále toho istého sna, schodov a vane, keď pod sebou vždy našiel mláku moču a mokrý vankúš od potu. Spal pokojným spánkom dieťaťa.
Matka sa prudko zobudila z tvrdého komatického spánku na pevný stisk malej rúčky na jej predlaktí. Bola to malá rúčka, malé pršteky sa jej zaborili hlboko do kože nekontrolovane a nečakane, prekvapivo. Otvorila oči. Bolesť vykĺbených zápästí nevnímala. Vedela že keby vnímala bolesť aj psychicky aj fyzicky, jej telo i myseľ by uzreli agóniu, delírium a ona chcela žiť.
Otvorila oči. Všade bola tma. Nepamätala si kde je. Posledná vec ktorú vnímala vo svojej pamäti bola klietka, bolesť a Otec.
Jej malý synček stál vedľa postele a pozoroval ju hadími očami hyeny. Prebudila sa v ňom obrovská túžba zabiť svoju matku. Zaboriť nôž do jej hlavy, pokrúžiť ním a počuť jej bolestný krik, preňho brána do nebies. V jeho trojročnej hlave sa vynárali predstavy, črtala sa v ňom osobnosť netvora práve v tú chvíľu, keď jeho Matka zomierala v obrovských mukách a kričala ako šialená ako šialená, pretože jej trojročný syn je pichol nožnicami do brucha.
Matka počula pieseň. Bola to pieseň, ktorú spievala svojím deťom, keď boli malé deti. Jej brucho naplnila teplá tekutina, krv a ostrá bolesť ju nútila pretlačiť kolená na hruď, schúliť sa do klbka a počkať na smrť. Pieseň spieval jej milý synček s výzorom anjelika, Jemne, nežne a spevavo recitoval slová uspávanky. Nevinne točil s nožnicami v matkinom bruchu, v tele, ktoré sa od bolesti nemohlo hýbať, či brániť.
Zrazu vedela že je mŕtva. Jej telo ju neposlúchalo a ostalo nehybne ležať, paralizácia prešla z nôh na brucho a Matka prestala cítiť bolesť. Pocítila úľavu. Potom prestali fungovať jej ruky a krk. Vedela, že o pár sekúnd bude koniec. A mala pravdu. Tma. Matka zomrela.
Práve v tú chvíľu sa zobudil Otec. Akosi cítil, že niečo nie je v poriadku. zrazu počul uspávanku, ktorú spievala sekta detí v dome okolo klietky s Matkou. Zrazu počul uspávanku, ktorú spievala jeho Manželka ich deťom . Zrazu počul uspávanku vychádzať z úst jeho trojročného malého nevinného synčeka.
Vstal. Potreboval vedieť čo sa deje s Matkou.
Žil ešte zopár dní, sám v kôlni. Jeho malý syn sa pobral do domu za súrodencami, pudovo, akoby ho niečo lákalo. otec mu nebránil. Na posteli sa oddal psychickej agónii, pretrval v nej zopár dní počúvajúc praskanie parkiet a pukanie gramofónu. Vo chvíli, keď sa ozvalo pomstychtivé ironické zaklopanie na dvere, si otec priložil hlaveň pištole k ústam a strelil, ležiac vedľa rozkladajúceho sa tela jeho mŕtvej Manželky.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár