To sú tie okamihy, keď vás napríklad čaká dôležitá skúška, pohovor, niekto vám oznamuje nejakú zlú správu a vy sa zrazu cítite zvláštne. Zvláštne ľahko, akoby ste nemali žiadne fyzické telo. Samozrejme, správa sa vás dotkne, ale to pocítite až po prvých sekundách. Tých prvých pár okamihov sa však cítite inak. Aspoň u mňa to tak býva, ako som si už niekoľko ráz všimla.
Začalo to- nesmejte sa- prvou ,,vážnejšou" skúsenosťou s chalanom. Tínedžerka, bláznivá pubertiačka, ktorá sa ,,zrazu" ocitla v izbe sama so svojím chalanom, ostatné si viete predstaviť. Naozaj ma vtedy prepadol pocit, akoby za mňa vtedy konal či hral niekto iný, akoby som ja bola iba divák. Len obyčajný nestranný pozorovateľ. Vravela som si ,,toto predsa ani nemôžem byť ja. To sa mi zdá. Pozerám film a predstavujem si, že som v ňom," , hoci pravdou bol presný opak.
Ďalej maturita. Keď som šla na skúšky, pripadala som si divne. Nohy kráčali za mňa, netušila som, čo ma čaká, čo budú odo mňa chcieť, možno som sa aj bála, ale oveľa viac som bola zvedavá. Áno, zvedavá. Akoby sa vo mne prebudil bádateľ, ktorý sa rozhodol preskúmať a zistiť čo najviac. Možno aj zaznamenať, to by vysvetľovalo, prečo si niektoré veci pamätám tak presne, akoby sa stali len včera...
Nová práca, nové známosti, nové vzťahy. Aj tu som si miestami pripadala tak inak, ale to už skôr kvôli sebaobrane. Mnohokrát som musela strpieť jednanie, ktoré zodpovedá handre pri dverách, ale prežila som. Asi aj vďaka tomu zvláštnemu ,,odosobneniu sa".Nebrať všetko vážne, vedieť sa na sebe zasmiať, ale to sa ešte stále učím (aj keď už som v tom celkom pokročila). VTEDY som to ešte nevedela, čo je škoda, lebo možno by som na niektoré veci reagovala inak a ľudí by to prekvapilo. Rozmýšľali by nad tým. A to je niekedy lepšie ako prekrikovanie sa a nezmyselné scény. Áno, to som tiež robila. Ak už pre nič iné, aspoň na uvoľnenie ventilu to bolo dobré.
Autohavária. Pre niekoho nemysliteľné, pre mňa to bolo pred cca 2 a pol rokmi skutočnosťou. Našťastie si to viac menej odniesli iba plechy, ale mne sa to celé zdalo len ako nejaký film, ktorého som sa nechtiac stala hlavnou protagonistkou. Od okamihu, ako do nás tá ženská nabúrala, cez príchod sanitky, polície (hláška policajta smerom k môjmu jemne krívajúcemu, obúchanému priateľovi- ,,Vyzeráš jak Žofré z Angeliky.") .
Ale už to speje konečne aj k šťastnejším okamihom. Človek akoby sa musel poučiť, riadne sa doudierať a až potom sa naňho konečne usmeje šťastie.
Asi v takej podobe, že sa odrazu viem tešiť aj z úplných maličkostí. Ako že v práci si s niekym konečne normálne pokecám, že idem domov z nočnej a neprší alebo že mám lacnejší vlak.
Čomu ale hovorím vrchol blaha? Ľahnúť si do postele vtedy, keď väčšina ľudí neochotne vychádza von, do práce či do školy, a s najväčším pôžitkom sa oddať spánku...
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vlado905
11. 2.febuára 2015 00:58
konečne som narazil po toľkom preklikávaní na blog, ktorý je súvislým textom s diakritikou a má dokonca aj hlavu a pätu a aby toho nebolo málo, tak sa v ňom miestami vidím! teším sa, bolo to pekné čítanie... a k téme: nemám rád tie stavy, keď si pripadám ako "divák svojho tela" lebo potom mám pocit, ako keby ma niečo ovládalo a ja nemám kontrolu.. nerád strácam kontrolu
2
Ďakujem, som rada že úvaha zaujala bola síce len zbúchaná ,,na kolene" v robote, ale podstatu som snáď zachytila no u mňa závisí od okolností, lebo keď je človek unavený alebo taký nejaký ,,lemravý", celkom tie stavy privíta ale asi len vtedy
Napíš svoj komentár