…
Pamätám si ako včera, ako si sa tam nechávala fotiť viac, než rok dozadu. Priviažem si šnúrky tesnejšie a vydriapem sa na polkruhový výrez v betónovej stene, ktorá drží most. Všade okolo je tma, ale ja vidím tmavožltý svit slnka, kývanie buriny uprostred lenivého popoludnia a tvoje dvojfarebné šaty s modrým a čiernym vzorom. Počujem tvoj smiech s nadvihnutým obočím, keď som ti ukázal fotky tvojho výstrihu a cítim, ako voniaš keď sa pootočíš smerom preč. Sledujem, ako sa tvoje čierne vlasy rozlievajú a plávu okolo tvojej úzkej tváre. Na žliabkoch prstov cítim dotyk tvojich odtlačkov a spomínam si, ako som ti zvykol vyškrabávať stále dookola ten istý necht na ľavom palci.
Opretý sedím asi 10 minút, kým sa rozhodujem, ako sa vlastne dostanem domov. Po chvíľke nerozhodnosti zoskočím dolu a idem k tomu stĺpu, kde sme strávili polhodinu fotografovaním sa navzájom. V pozadí visia svetlá na Apolle a neviditeľná ruka mi zviera žalúdok. Snažím sa odfotiť celú scénu čo najostrejšie, no trasú sa mi ruky a je tma. Po desiatich viac, či menej úspešných pokusoch si sadnem a pohľad mi ustrnie zaseknutý do ničoho. Mraky nad hlavou šednú, slnko nevychádza, len osvetľuje šedé špongie, čo sa stále niekam valia. Kam sa valím ja? Robím, čo môžem a predsa mi jeden studený výklenok obklopený mokrou trávou stojí za hodinovú zastávku na ceste domov o piatej ráno.
Tá fotka, na ktorej sa bozkávame. Ako môžem lipnúť na minulosti tak veľmi, že sa usmievajúci odfotím s bleskom sediac na kameni a považujem to za zapamätaniahodný moment tejto noci? S pokrútením hlavy sa zdvihnem a pokračujem ďalej po hrádzi. Ako sme sa vtedy vlastne dostali ku mne domov? Dávam si dole jedno sluchátko a keďže široko ďaleko nikto nie je, spievam si a cítim sa lepšie. Obchádzam Starý Most zospodu a cez reštauráciu prichádzam na cestu, kadiaľ budem vedieť prejsť na Farského a odtiaľ ešte dlho domov. Mraky unavene vyžarujú bledé svetlo. Mojim telom prelieta 30 miliónov neutrín každú sekundu a ani jedno sa netrafí do toho nervu, ktorý by mi preklepol hlavu.
Na Farského si prestávam spievať, pretože o šiestej ráno začínajú na zastávkach postávať ľudia. Zrazu cítim absolútnu, toxickú hanbu - zo zmiešaných dôvodov. Neviem, ako dlho budem vedieť ďalej takto žiť. Môj život nikam nesmeruje a všetko štastie, ktoré viem cítiť, sa nachádza v cudzích rukách a stále sa nedokážem zmeniť. Moja motivácia je ako kôpka popolu. Stačí dýchnuť, aby sa rozpadla na vlákna vo vzduchu.
No, nie je toho oveľa viac. Po trištvrtehodine som popri parku prekráčal k paneláku, vyviezol sa výťahom. Prišiel som domov, v izbe sa vyzul a ľahol si do postele, nahádzaný medzi troma palónmi, ktoré som príliš lenivý prehodiť nabok. Sám si z celého večera záver urobiť neviem alebo nechcem; snáď sa budem za pár dní cítiť lepšie.
(Z denníka 8.8.2010)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár