Domov

Kým sa chlapec zbieral zo zeme, holub stihol utrhnúť kúsok zo žemle, ktorá spadla na zem. Mal krídla, ako všetky holuby, farby špinavej dúhy a chorľavé oči. Kýval hlavou z boku na bok, trhajúc svoju korisť na menšie kúsky a hladno ich hltal, kým chlapca jeho mama zdvíhala na zem. Všimla si, že holub má v jedno oko takmer zalepené špinou, alebo na jedno oko vôbec nevidel a bol naň slepý. Chystal sa odtrhnúť druhý kus, keď do nej niekto vrazil a uvedomila si, že bez pohybu sleduje scénu na námestí.

Nevedela, čo čakala, že bude cítiť. Žiarilo farbami rovnako, ako vždy predtým. Dnes bolo plné kaluží vody po poobednajšom daždi. Odrážalo sa v nich slabnúce večerné slnko a kruh kamenných budov držal námestie v zovretí. Ľudia sa ponáhľali s nákupmi domov. Narozdiel od posledných rokov, ktoré prežila niekde inde, bolo námestie v tomto meste drobné. Sľubovala si, že keď naň vojde, bude znovu niečo cítiť.

Necítila nič.

Prehodila si tašku na druhé plece. Bude musieť zavolať niektorému starému známemu, pretože do nového podnájmu sa bude môcť nasťahovať až zajtra a dnes nemala kde spať. V parku už cez noc zostať nechcela.

Keď prešla cez námestie, uvedomila si, že odvčera už nemá telefón a bude musieť, ako si to premyslela, zvoniť na byty, kde by mohli jej starí známi ešte bývať. Posledný krát sa obzrela naspäť. Chlapec s mamou boli preč. Holub z námestia odletel a nechal za sebou polovicu jedla.

Zazvonila by aj jemu. Pred rokom sa z mesta odsťahoval. Nevedela, prečo vtedy veci medzi nimi skončili. Nehanbila by sa. Už jej nezostávalo veľa vecí, za ktoré by sa hanbila. Miloval ju a ona milovala jeho, ale aj tak. Bola len nostalgická za časmi, keď bol jej život jednoduchší.

Za námestím si od nej niekto vypýtal papieriky.

„Dám ti cigaretu,“ povedala.
-“Nie, kúpim ju od teba. Počkaj,“ hrabal sa v taške, „bude jedno euro dosť?“
„Tu máš.“ Podala mu jednu. Ostávali jej ešte dve.

Chcela ísť ďalej. Zavolal na ňu.

„Nemala by si vymeniť niekoľko peňazí na eurá?“ spýtal sa. Vonku bolo ešte svetlo.
-“Akých peňazí?“
„Mám šesťsto českých korún, nevymenila by si ich za dvadsať eur? Súrne potrebujem peniaze a neviem, kde by sa tu dali vymeniť.“

Sadli si do vedľajšej uličky na lavičku medzi stromami. Prehrabávala sa v taške. Po ceste jej zostávalo posledných 25 eur. Trochu by zarobila. Aj tak nemala práve teraz nič na práci a prehrabávala sa v taške. Na nohách cítila odreniny. Zarezávali sa jej do chodidiel a nemala žiadnu inú obuv na prezutie. To bolo dobre. Bez bolesti pri každom došliapnutí by od únavy zaspala.

„Tu je dvadsaťeurovka,“ nestihla ani dopovedať, keď jej ju vytrhol z ruky.
-“Bude šesťsto korún v pohode?“ spýtal sa jej a potom, čo si jej peniaze strčil medzi veci, sa v nich prehrabával.
„Áno, áno,“ povedala a vnútri si povzdychla. Nemá kam ísť. Ak jej nevráti peniaze, nemá už vôbec nič.
-“Nevieš, kde by sme mohli zameniť tie moje koruny?“ spýtal sa jej po chvíli.
„Teraz ti ich vymieňam. Daj mi šesťsto korún, alebo mi vráť moje peniaze.“

Sedeli v bočnej uličke, kde nechodilo veľa ľudí. Primkla si tašku bližšie k telu. Listy zo stromov ešte nezačali padať. V diaľke prudko zabrzdilo auto, ale nebol počuť náraz. Únavou musela na dve sekundy zožmúriť oči. Cítila sa bezmocná.

„Vedela by si mi pomôcť? Kde by sa dali vymeniť tie moje koruny?“ spýtal sa znova.
-“Teraz ti ich vymieňam. Daj mi moje peniaze naspäť.“
„Neveríš mi? Akože ťa tu chcem okradnúť? Prestaň sa chovať ako kurva, potrebujem vymeniť peniaze, nejde mi o dvadsať eur,“ podráždene odpovedal a ďalej sa prehrabával v taške.

Vytiahol malú sklenenú trubičku s hnedým obsahom, pripálil jej koniec a dvakrát potiahol.

Únavou znovu nachvíľu privrela oči. Možno mohli byť ešte stále spolu. Mohla sa toľkokrát zachovať inak. Mala mať viac pochopenia. Počas niekoľkých okamžikov sa všetko zmenilo a odišla na nepredstaviteľne dlhú dobu preč, ďaleko, aby na neho zabudla, aby zabudla na všetko, čo kedy súviselo s jej predchádzajúcim životom a aby našla život nový, aký vždy chcela, kde sa nemusela cítiť ako zviera uväznené v klietke, kde nemusela neustále potláčať chuť kričať a plakať. Byť niekde inde.

Svet potom bol prázdny. Farby boli duté a studené. Vždy, keď bola unavená, na neho myslela. Začínalo sa stmievať.

„Vedela by si so mnou ísť niekde, kde by sa moje peniaze dali vymeniť?“ spýtal sa jej.
-“Najprv mi vráť mojich dvadsať eur,“ povedala najkľudnejšie, ako vedela.
„To nemyslíš vážne, budeš sa tu správať ako kurva? Myslíš si, že mi o ne ide? Ja ich môžem kľudne roztrháť,“ odpovedal ešte podráždenejšie a vytiahol skrčenú dvadsaťeurovku.

Rýchlo sa po nej natiahla, aby si ju zobrala naspäť, keď ju udrel päsťou do tváre. Padla na zem a udrela si hlavu o dlaždičky. Začal jej prechádzať veci, keď začala kričať. Začal utekať. Niekoľko ľudí do uličky nahliadlo, ale nikto sa pri nej nezastavil. Na tvári cítila teplý pramienok krvi.

Zašepkala si jeho meno, sama pre seba. Keď sa naposledy lúčili, dala mu v krabičke náhrdelník, ktorý od neho dostala. Na čiernom lanku viseli sklenené presýpacie hodiny. Chcela ho vtedy zraniť. Nikdy ho nevidela plakať, ale vtedy mu do očí vstúpili slzy. Studené januárové slnko svietilo do kaviarne a ona sa zdvihla a vystúpila do chladného svetla, aby ho už nikdy nevidela.

Videla ho každý deň.

Nakoniec sa postavila, pretože vedela, že inak omdlie. Musela dnes ešte prejsť cez polovicu mesta, aby skúsila zazvoniť niekomu, koho kedysi poznala. Nemala ani poňatia, či to vôbec má zmysel. Chcela skúsiť zopár posledných možností, aby mala iné miesto na prespanie, než v parku. Krv si z tváte utrela do zašpinenej šatky a vydala sa na cestu. Vpredu pri prstoch cítila, ako jej topánky derú kožu.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu