Takže sme sa vybrali kúpiť si zmrzlinu pozreli sme si chalanov ako hrajú futbal a išli do prezidenskej zahrady. zložili sme sa na zem a opalovali sa, keď už sme nevedeli vydržať to teplo zhodili sme zo seba aj tričká...niektorý ludia na nás pozerali zhrozene iný bez povšimnutia a jeden starý pán sa dokonca asi 20 krát po nás obzeral a to sme ležali na bruchu...
keď už nás tieň začal vyháňať začali sme sa fotiť. fotky boli bláznivé a pri niektorých sme doslova strácali dych (ked sme sa smiali alebo keď na nás niekto ležal).
pobrali sme sa domov...nikto z nás si ani len nespomenul že mal byť niaky volejbal. Až na mňa ... stále som rozmýšlala, čo by sa stalo keby...? ale keby čo? keby som sa s ním stretla? stretavam sa s nim na chodbe a nič...takže čo by sa stalo keby...? nič by sa nestalo.vytrhli ma z myšlienok rýchlim ahoj a mávnutím ach áno stále som bola s nimi...
Tak sme teda odišli domov. cesta domov autobus bola nesmierne horúca ale zvládla som ju. a keď som došla domov... bežne by som sem napísala učila som sa ale tento krát to tak nebolo nikto nám nedal ulohy! tak som si teda sadla za comp a písala, písala blog, písala si s ľuďmi a áno máte pravdu aj s Ním. no odišiel.
odišiel tak ako ja končím tento blog, náhle a bez rozlúčenia.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lynettka
17. 5.mája 2008 10:42
nemám rada otázku keby, je to jedna z tých otázok, ktoré sa zodpovedať nedá.Keby čo?nikdy sa neda najs odpoved a mna to štve
2
hej velmi dobre si spominam na toho uchylneho deda co si oci siel vykrutit
Napíš svoj komentár