Volám sa Monika, príbeh ktorý vám porozprávam sa mi stal v šestnástich. Mala som úžasnú rodinu a kamarátov, nič mi nechýbalo a už vôbec som nemyslela na chlapcov (moc reálny ten príbeh nie je D). Každý štvrtok som chodila na doučovanie z matiky, občas som tam zazrela aj matikárkinho syna Miša. Vyzeral ako úplny šprt. Našťastie nechodil na moju školu. Moja najlepšia kamarátka Soňa ho tiež par krát videla a veľmi sa jej páčil, dalo by sa povedať, že bola do neho. Soňa bola múdra, mala dlhé hnedé vlasy v konskom chvoste a čierne oči. Raz mala matikárka veľmi veľa práce a tak ma nechala v kuchyni samú. Prišiel tam jej syn, spýtal sa ma či niečo nepotrebujem. Povedala som, že nie. Vytiahla som si z tašky učebnice a začala som počítať domácu úlohu. Mišo povedal, že to počítam zle a vysvetlil mi to. Vypočítali sme asi ďalších 15 príkladov a dali sme si prestávku. Nalial mi kávu a zistili sme, že máme podobný hudobný štýl, začínal sa mi páčiť. Povedala som Soni akú úžasnú hudbu počúva Mišo, Soňa takú hudbu neznášala, ale tvárila sa ako keby to bolo to najlepšie čo sa jej v živote stalo. Na ďalší štvrtok som sa znova rozprávala s Mišom mali sme toho veľa spoločného. Pomaly sme sa začali aj stretávať, boli sme najlepší kamaráti. Soňa žiarlila. Spýtala som sa jej, či by jej prekážalo, ak by som s ním chodila. Vybuchla, zahrnula ma spŕškou nadávok. Každý deň som jej telefonovala a ona to vždy zložila. V škole sme už spolu nesedeli. Nebavila sa so mnou dva týždne. No jeden večer mi zavolala a ospravedlnila sa mi, dokonca mi dala povolenie na chodenie s Mišom. Raz sme sedeli s Mišom na lavičke pri jazere rozoberali sme matiku, pozrel sa na mňa a ja som vydala zo seba hlúpe ,,Čo?" a Mišo povedal: ,,Ľúbim ťa." Ja som mu ani neodpovedala naklonila som sa a pobozkala som ho.
Odvtedy nesúdim knihu podľa obalu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár