Mala som kamarátku, volala sa Kaťa. Odkedy jej zomrel otec začala sa obliekať do farebného, čo mi prišlo divné. Vždy mala dlhý rukáv. Nastalo leto a od otcovej smrti to už boli dva roky. Ja som chcela ísť s ňou na kúpalisko. Nechcela ísť. Volala som jej asi päť krát každý deň a ani raz nešla, nakoniec som ju prehovorila. Ako kráčala po schodoch na tobogáne všimla som si, že má jazvy na ruke. Keď sme boli už v autobuse smer domov, tak som sa jej na to opýtala neodpovedala mi. Pokúšala som sa ju od toho odhovoriť, odhovárala som ju odo toho mesiac, ale márne, vždy mala nové jazvy, buď na rukách alebo na stehnách. Nevedela som ako jej mám pomôcť. Raz som jej povedala, že sa stretneme pred psychologickou liečebňou. Bolo jej to divné ale nakoniec súhlasila. Keď som jej povedala, že je tam objednaná a nech tam vôjde, začala kričať a plakať, že už aj jej najlepšia kamarátka si myslí, že je psychopat. Objala som ju. Povedala som jej, tým, že tam vojde nestratí nič. Nakoniec vošla čakala som ju asi pol hodinu. Povedala, že to bolo v pohode. Ďalší týždeň som už nezbadala žiadnu novú ranu, až jeden deň. Nechápala som prečo to robí. Porozprávala som sa s ňou, že otec by nebol nadšený tým čo robí a, že má mňa a ja ju vždy podržím. Odvtedy som videla u nej len jednu novú ranu, nespýtala som sa už prečo. Doteraz sme najlepšie kamarátky.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár