ale ukladala som sa so smútkom v očiach.
Lebo zistila som, že všetci mlčia,
že nikto nepovie, čo si myslí
ani sa nikto nepýta, čo mám na mysli.
Zistila som, že strom plače spolu so mnou
a list za listom padá za mnou.
Zistila som, že svet je veľký
preto som sa bála, že sa stratím.
Že stratím sa ako zrnko piesku v mori
alebo kvapka dažďa v poli.
Som jedna z mnohých alebo jeden z mála?
Človek, čo cíti sa sám
a stále niečo hľadá...
Som sama v dave
ako aj teraz práve.
Počujem dych iných ale nie ten svoj.
nevnímam, či mne vravia
a či ma len za chrbtom ľudia súdia.
Viem, že môžem kričať nahlas,
možno prekričím rozhlas.
Môj krik vzbury môjmu osudu by bol počuť az za hory.
Listy by vzlietli zo zeme,
stromy by sa chytili zelene.
Slnko by opäť na východ prišlo,
ale čo by ztoho vzišlo??
Keď môžeme si zakryť uši a že je hlučno netušiť.
Alebo sa tváriť, že sme hluchí,
že nechápeme a sme hlúpi.
Nemúdri na to aby sme pochopili,
že samota nás rýchlo zničí
že samota nie je pre ľudí...
Nekričím, takže Slnko zapadne
s poslednou zeleňou stromu,
čo dopadne na povrch nášho spoločného domu.
Zelená prikrývka na hnedú sa zmení
s posledným klipnutím mojich očí.
Zaspávam pomaly s čiernym mrakom nad hlavou
a zatiaľ mi vyrastie krík nad rukou pravou
a nad tou ľavou zjaví sa
takzvaný obláčik šťastia zo srdcom ohnivým.
Takže predsa sa opäť zobudím s úsmevom na perách...?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár