Takže, nakoniec si sa odvážilo ? Hm, možno nie si až tak zbabelé, ako som si myslel...
Nechaj ma ! Si síce rozum, ale niekedy si naozaj debil...
Hovoril som ti to. Hovoril som, že ti ublíži. Prečo si ma len nepočúvlo ?
Lebo... Lebo som srdce. Nerozmýšľam. Konám !
To je chyba...
Možno podľa teba.
Podľa mňa ? Nevidíš, čo sa stalo ? Nedokážeš si vari uvedomiť, že sa všetko opakuje ? Nevieš, že je to vždy tak isto ?
A aký to má zmysel, ak to nebudem skúšať ? Potrebujem ľúbiť. Potrebujem byť ľúbené. Nie je vari o tom život ?
Je. Ale prečo nerozmýšľaš ? Prečo nezvážiš, komu sa odovzdať ? Prečo ideš do všetkého bezhlavo, bez rozmyslu ? Kvôli tebe trpíme všetci...
Ja viem.
Tak prečo to robíš ?
Neviem ! Neviem prečo ! Prečo ma ty nenecháš na pokoji ?!
Lebo mi na tebe záleží. Nechcem, aby si trpelo. Aj ja chcem, aby nás niekto ľúbil. Aj ja sa chcem niekomu úplne odovzdať. Ale už nie niekomu nesprávnemu. Znovu už nie...
A ako vieš kto je správny a kto nie ?
Rozmýšľaj. Všímaj si. Poznáš to, keď ľúbiš. Si plne odovzdané. To isté sa deje u mňa. Nedokážem rozmýšľať nad nikým iným. Keď ráno vstanem, keď pracujem, keď zaspávam. Patrí jej moja prvá aj posledná myšlienka každého jedného dňa.
Ako to môžeš vydržať ?
Ľahko. Keď viem, že aj ona myslí na mňa. Na nás...
A keď to tak nie je ?
Je to rovnaké ako u teba, keď ľúbiš, no zbytočne. Keď ľúbiš niekoho, kto si to nezaslúži... To isté cítim aj ja.
Už nechcem trpieť.
Ani ja.
Bolo som hlúpe. Prepáč...
Bolí to, keď ľúbime, no nás neľúbia...
Bolí to, keď nedokážeme myslieť na nikoho iného, no pri tom vieme, že ona myslí na iného...
Bolí to, ľúbiť niekoho, kto si to neváži. Kto si to nezaslúži...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.