Nevnímala.
Trpel.
Ignorovala ho.
Ľúbil ju.
Chcel sa s ňou o tom porozprávať, robil všetko pre to aby udržal ten vzťah pri živote. Ignoroval svoju bolesť, znášal ju a nemo trpel.
Väčšinou...
Niekedy jej to vytkol, ale nikdy ju nechcel provokovať, nechcel ju trápiť. Chcel to vyriešiť. Chcel, aby bola šťastná.
Ona to videla inak. Úplne inak. Nepáčilo sa jej, keď to riešil, nepáčilo sa jej keď sa o tom chcel rozprávať, nepáčilo sa jej keď sa na niečo pýtal. Nechala ho, nech sa trápi.
Nik z jeho priateľov nechápal, prečo sa tak snaží. Prečo chce ten vzťah tak udržať ? Prečo je s ňou ? Prečo ju ľúbi ? Prečo to ona robí ? Prečo ho trápi ?
„Prečo mi to robíš ? Prečo sa takto správaš ? Prečo si taká práve voči mne ?!“
„Proste preto ! A nefňukaj mi tu... A vôbec, nechaj ma na pokoji !“
Nechal ju na pokoji...
Odbila ho... Zabila v ňom aj ten posledný kúsok lásky, ten posledný kúsok nádeje že všetko bude v poriadku, že budú šťastní. Že budú šťastní spolu... Chcel sa s ňou ešte naposledy porozprávať, v pokoji, rozumne... Naposledy...
Nechcela. Nedalo sa s ňou rozprávať...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár