„Ahoj.“ Povedal tónom jemu vlastným. „Čo porábaš?“
„Eee, pozerám Zúfalé manželky.“ Priznala.
„Zúfalé manželky? Tak to je fakt zúfalé.“ Smial sa.
„Prečo voláš?“ Spýtala sa na rovinu Saša. „Nevideli sme sa už stašne dlho.“
„Ja viem, práve preto volám. No, ako to povedať...“
Maťo na chvíľu stíchol. Saša vedela o čo sa pokúsi a pevne bola rozhodnutá, že mu povie nie.
„Vieš, videli sme sa naposledy tak pred dvomi mesiacmi.“
„Ja...“ začala Saša.
„Nie, nechaj ma rozprávať. Poviem to narovinu. Odvtedy som nemal sex.“
Saša bola jeho otvorenosťou mierne zaskočená a jediné, na čo sa zmohla bolo: „Prečo?“
„Neviem, nebol čas. Alebo chuť na niekoho nového, keď viem, že mám v mobile tvoje číslo.“
„Maťko. Ty vieš že by som rada, ale skrátka... to nemôžem urobiť.“ Protestovala Saša.
„A keď ti sľúbim, že ťa opijem tak, že si to nebudeš pamätať? Ja som len chcel s tebou stráviť pekný večer. Pokecali by sme si, užili si. Bolo by to super.“
„Bolo by to perfektné, ako vždy, ale ja nemôžem. Prepáč.“
Povedala Saša a takmer si začala trieskať hlavu o stôl, že mu dala košom.
„Teda skôr som dúfal, že povieš ´Ok, príď´.“
„Tak dobre. Príď.“ Vypadlo z nej.
„O desiatej som u teba. Teším sa.“ A zložil.
Aj zlý človek ešte žije. Človek, ktorý sa nezdráha podvádzať.
„O chvíľu zvonil mobil opäť. Bol to ON.
„Ahoj láska.“ Povedala Saša a uvedomila si, že na tvári sa jej zjavil previnilý úsmev.
„Ahoj chrobáčik. Čo porábaš? Doma si?“ spýtal sa Kubo.
„Hej, hej, doma som. Ako sa máš?“
„Ále, niečo na mňa lezie.“
„Vážne? Zase?“ spýtala sa.
„Hej, škriabe ma v krku. Asi dnes už ostanem doma.“
Saši spadol kameň zo srdca. Bála sa, že to Kubo počul. Ale v konečnom dôsledku si vydýchla. Už totižto v hlave vymýšľala scenár dnešného večera: Pôjde s Kubom na večeru, povie, že je unavená, on ju odvezie domov, kde na ňu už bude čakať Maťo. Našťastie, tento scenár bude musieť použiť inokedy.
„Dobre zlato. Aj ja ostanem doma, som po včerajšku hrozne unavená.“
Aj zlý človek ešte žije. Človek, ktorý sa nezdráha klamať
.
„Okej. Idem si ľahnúť. Škoda, že sám. Dal by som čokolvek aby som ťa teraz mohol držať v náručí. Ľúbim ťa miláčik.“
„Dobre, zlato. Pa“ Povedala Saša, ktorá mala čo robiť, aby to znelo vierohodne, no moc sa jej to nepodarilo.
Ešte počula, ako si Kubo vzdychol. Chcel počuť iné vety. Vety, v ktorých by Saša povedala, že hneď je u neho a donesie mu polievku. Chcel počuť vety, v ktorých by povedala, že aj ona jeho ľúbi z celého srdca. No Saša nič také nepovedala. Kubovi sa na sekundu v očiach zaleskla slza.
Aj zlý človek ešte žije. Človek, ktorý sa nezdráha sklamať.
JA SOM HROZNÝ ČLOVEK!“ vykríkla Saša do prázdenho bytu, oprela sa o stenu a pomaly sa po nej zošuchla dolu. Až na zem. Na úplné dno.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
zrnko_piesku
27. 3.marca 2010 21:20
Svedomie je sviňa, ale bohužiaľ musím povedať, že pre túto dobu nič nového...
Napíš svoj komentár