Ja som zistila, že majstrovanie ma veľmi baví, vyžaduje to plné sústredenie a je to činnosť, pri ktorej sa nerozptyľujem zbytočným premýšľaním nad nesmrteľnosťou chrústa. A to už je čo povedať, keďže to únavne praktizujem zhruba šestnásť hodín denne...
Všetko sa to začalo, keď pár hodín po tom, ako som sa opätovne na poslednú chvíľu doplichtila do práce, som obdržala prekvapivú sms od slečny vedúcej. Dnes nám do predajne bude doručený stojan na okuliare, ktorý bude treba celkom jednoducho poskladať. Tí, ktorí máte načítané viac ako tri strany HP alebo pol strany z 50 OS,– a nemyslím tým informatické termíny – už asi tušíte, že nie všetko sa vždy vyplní tak, ako je prorokované. No nepredbiehajme udalosti.
Takže ja a moje nedočkavé nadšenie prerastajúce do vzrušenia sa tešíme, že dnes sa veru v práci aj niečo udeje a nebudeme sa iba nutne nudiť. Tak si vravím, len nech je to čo najskôr!
O niečo málo pred jednou hodinou aj po skutočnom obede nastáva tá chvíľa s veľkým Ch a prichádzajú dvaja chlapíci nesúci dve škatule. Jedna veľká a druhá ešte väčšia. Ako inak. Aby som to k niečomu prirovnala, do tej väčšej by sa zmestilo asi 19 Bambuliek alebo 17-krát ja vcelku. Tak si vravím, no super. Otváram škatule a nebudem vás už napínať, v tej menšej je mnoho menších škatúľ (vydýchnem si úľavou, že s okuliarmi!) a z tej druhej na mňa vyskočí polystyrén. Veľa. Veľa polystyrénu, ktorého dotyk z duše nenávidím a zvyknú mi z neho naskakovať zimomriavky až v mozgu. Najprv sa ale i napriek tomu radujem a cítim sa ako v raji, lebo veď vyzerá to predsa ako sneh a ja som snehová kráľovná. Obrnená teda vstupujem do svojho kráľovstva.
Po vybalení jednotlivých častí stojana sa však ten biely parchant drobí a množí a je pomaly všade. Nielen na zemi v našej predajni, ale i mimo nej, je aj na tovare, na mojich nohaviciach, v mojich vlasoch a dokonca sa snaží dosiahnuť, aby som ho šňupala. Proste polystyrén everywhere, ako by Buzz Lightyear povedal.
Prejdime teraz ale už k tej hlavnej technickej časti. Balík okrem toho slova na „P“ obsahuje kovové držiaky, kovové rúrky, kovové tyče, kovový kruh, kovové tabuľky, kolieska s maticovým kľúčom, skrutkovač a návod na použitie. Okej, vravím si, pohoda. Už som raz skladala skriňu a s kladivom som sa skamošila, tak prečo k nemu nepridať ďalších. Návod vyzerá asi takto:
Ako môžete vidieť, je to jedna A4 v angličtine dokonalého čínskeho biznismena odkazujúceho sa na obrázky v kvalite, ktorú keby japonskí turisti zbadali, asi by radšej svojím výrazným technickým pokrokom zaistili čo najväčšie odplávanie ich ostrovov od ázijského kontinentu. Alebo možno iba ja tomu nerozumiem. Každopádne, rozhodnem sa ísť na to sedliackym rozumom, začnem teda od podlahy – chystám sa montovať kolieska. Po telefonáte s kolegyňou v druhej predajni zisťujem, že tie skrutky netreba najprv odkrútiť, ale stačí to rovno priskrutkovať k podstavcu, čiže paráda, mám to uľahčené. A ešte sa dozvedám, že oni na tom stojane práve robia traja, vrátane údržbára, a majú s tým problém. Čiže level Lego Duplo. Ja som na to síce sama, no entuziazmus ma ani náhodou neopúšťa, práveže sa mi ešte dvíha adrenalín a chcem to zvládnuť, chacha. A onedlho sú naozaj kolieska na svojom mieste, funkčné, a ja som na seba nesmierne pyšná.
Stred predajne, kde sa s tým všetkým mordujem, a zákazníci sa mu radšej vyhýbajú, je už bohužiaľ zaplavený tým bielym svinstvom, preto sa rozhodnem dať si pauzu a zbaviť sa obalov. Upratovačka mi to však nechce zobrať, vraj to mám dať do vriec a sama odniesť. Predstavte si tú hrôzu v mojej tvári, keď si uvedomím, že budem musieť chytať a lámať tú vec! Tak sa teda naštvem a vybíjam si i dlhoutláčanú zlosť a trhám, trhám i kartóny, všetko lieta, lámem a fňukám, nakladám to do vozíka, s ktorým hrám tetris, lebo som nestihla zastaviť to exponenciálne rozmnožovanie, a vychádzam na čerstvý vzduch, lebo hlavné kontajnery sú až niekde mimo na kraji sveta. Ale aspoň sa zoznamujem so slnkom! Samozrejme, cez tú hordu odpadu nič nevidím.
Po návrate do predajne a opätovnom študovaní návodu sa mi konečne podarí spojiť so slečnou vedúcou a vyžalujem sa jej, lebo čas neúprosne letí a pokrok nevidieť. Chce mi pomôcť s mojím trápením, lebo jej sa akurát v inej predajni podarilo ten stojan zložiť, rovnako ako aj mojej kamoške s pomocníkmi. Zasa som pozadu, nič nové pod starým slnkom. Na(ne)šťastie pri kontrole dielov zisťujeme, že mi chýbajú voľajaké skrutky a bez nich sa nedá pohnúť. Na chvíľu sa mi mozog prehrieva, že čo ak som ich zahodila, ale problémy s dielmi boli aj inde, takže moja nezručnosť nie je potvrdená. Muhaha.
A tak po zhruba štyroch hodinách výsledok môjho úmorného majstrovania pripomína skôr rotačný kruh na cvičenie ako stojan. Áno, aj som ho otestovala, točí sa na ňom dobre. Ak sa teda táto vec neosvedčí ako stojan na okuliare, vedľajšiu rolu už má istú. Uvidíme zajtra, ako to dopadne...
Denník
Komentuj
8 komentov k blogu
9
@antifunebracka Áno, áno, keď prišli chýbajúce diely, už sa to dalo, som na seba hrdá, že som to zvládla sama, aj šéfka sa čudovala a pochválila ma!
A zjavne som to spravila dobre, lebo raz sa mi podarilo ten stojan pri zatváraní predajne pricviknúť mrežou, a on sa namiesto zlomenia iba celý zrútil nabok (predchádzajúci model praskol)
A zjavne som to spravila dobre, lebo raz sa mi podarilo ten stojan pri zatváraní predajne pricviknúť mrežou, a on sa namiesto zlomenia iba celý zrútil nabok (predchádzajúci model praskol)
Napíš svoj komentár
Predstavujem si, ako tlačíš ten vozík a nič nevidíš