Lebo farby.

Svieti. Naoko nažlto, pri dlhšom zapozeraní sa na oranžovo, a ak sa neovládneš a necháš sa opantať, nadobudne červenkastý nádych. Vravia ti, že sa máš ovládať, vieš to aj ty, vie to tvoj zrak i tvoje ruky i nohy, no mozog sa hrá sám. Rozum s hromžením na trestnej lavici, predstavivosť a naivita na opačných koncoch práve rozohranej dámy. Má výhodu biely? Nevieš, ty len stopuješ doby jednotlivých ťahov, ktoré sú čím ďalej, tým dlhšie. A keďže nemáš absolútne pojem o čase, už sa len pristihneš, ako si jemne poskakujúc nesieš domov žiaru v náručí, položíš ju doprostred izby na čistú naškrobenú dečku, no predtým ešte stihneš umyť podlahu. Po večeroch si sadneš na zem, oprieš sa o posteľ, objímeš si kolená a pri zhasnutom svetle sa dívaš neprítomne do útrob toho zázraku. Toľká nádhera. Sleduješ prúdenie energie, slabé nesúmerné výpary na povrchu a v istých chvíľkach sa usmievaš a pociťuješ teplo a radosť, aký poklad sa ti podarilo ukoristiť pre seba. Dáva ti tak veľa a ani o tom zrejme nevie. Tvoj život je natoľko zaliaty heliocentrizmom, že všetko naokolo je len dodatkovým číslom. Si len tieňom na stene za tvojím chrbtom a túžiš sa opäť dostať do stavu, keď od úporného pozorovania donútiš vznikať pred očami nekontrolovateľné obrazce rôznych tvarov a prebleskujúcich farieb celého spektra, ktoré nezmiznú ani po privretí viečok. A snívaš. Čo by bolo, keby...

No keď sa tvojmu slnku nečakane vybijú nevymeniteľné baterky, svet zrazu celý potemnie. A ty vieš, že je len otázkou herného času, kedy zakopneš. Alebo už?
A vraj dúhy nie sú nebezpečné.

 Blog

8 0 0 0 1

Komentuj

Komenty k blogu