.
Vidieť ťa tak ešte raz. Len jediný pohľad, letmý dotyk, jemný úsmev. Aspoň na moment. Pocítiť tvoju prítomnosť, ktorá ma zaleje ako prúd horúcej vody v mrznúcej zime. Sny mi už nestačia. Spomienky strácajú na intenzite. Padám.
Už sa nechcem viac opakovať. Povedala som toho o tebe, o nás, dosť - možno pomerne veľa, možno skôr nič, lebo to bolo o tom istom, no už by to malo stačiť. Myslieť si, že sa po pár vetách spojených do riadkov niečo vyrieši... Že sa mi možno uľaví, možno mi bude lepšie. Také hlúposti. Písanie nehojí rany. Iba prehlbuje otvorené, keď uvoľňuje lavínu myšlienok - pritom tie by sa mali uzavrieť. Len krátke slová a vety mi nepovedia, že všetko bude fajn, ani mi nepošlú objatie, nepohladia po vlasoch, nechytia za ruku, ani mi ju nepoložia na plece. Nevedia urobiť nič z toho, čo potrebujem a chcem. Tak prečo to aj tak znova robím... Asi stále naivne dúfam, že možno ďalší raz sa to posunie inam. Že to bude mať zmysel, že enterom odložím nezvládnuteľné. Nikto nemusí súhlasiť. Ja súhlasím so sebou, lebo len ja viem, čo prežívam, a ako to na mňa pôsobí. A to stačí. Nech nikto nehovorí, že rozumie, ako mi je. Každý vníma a cíti inak.
Plytvanie drahocenným bezpredmetným časom.
Len prázdne slová. Netreba pochopiť, je to zbytočné. Ako všetko. Ako celá snaha o ľahšiu cestu k pokoju, ktorá je podvodom.
Zraňuješ ma.
Pritom nerobíš nič.
Neexistuješ.
P.S. Tak mi aspoň naznač, či tie bubliny boli v slnečnom svetle dosť farebné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár