Poobzerala sa po izbe a zistila, že odkedy odišla, nič sa nezmenilo. Staré rádio je stále pri posteli. Ako ho tam nechala. Vždy pri ňom tancovala a spievala pri tom do mobilu. Na stole bol však poriadok. Už tam neboli jej čarbanice, jej myšlienky položené na papier. Niekto ich vyhodil. Chvíľu bola sklamaná, ale keď si sadla na posteľ a zbadala presýpacie hodiny, potešila sa. Piesok v nich sa sypal. Tak predsa! Nezastavil sa tu čas. Neostal tu ten krutý pocit bolesti a utrpenia. A nie len pocit...
V nemocnici sa o ňu starali. Ale len preto, že museli. Veď bola pacientkou! Bola tam ale jedna sestrička, ktorú si obľúbila. Starala sa o ňu s láskou. Takmer každé ráno, celé dva mesiace jej chodila natriasať vankúš, vyvetrať, zapriať pekný deň. Inokedy si to musela robiť sama,. Ale jej sa nechcela. Nevládala. Preto ležala v teple, dusne a s polámaným krkom.
Po operácii boli všetci plní očakávaní. Šanca na prežitie bola taká istá, ako šanca na smrť. Ona však bola kľudná. Bola zmierená s výsledkom, aj keď nevedela aký bude.
„Ak prežijem, budem ďalej hrať a bojovať. Ak nie, musím to prijať,“ hovorila si.
Pustili ju domov. Žiadala o to. Jej milovaná sestrička ju prosila, nech nejde. Ale ona chcela. Chcela byť doma. Operácia sa nepodarila. Umierala a nechcela poslednýkrát vydýchnuť v nemocnici. Čo ak by tam nebola jej milovaná sestrička? Kto by si všimol, že už nedýcha? Chcela odtiaľ odísť.
Ponorila sa do perín a zaspala hlbokým spánkom. Bola unavená. Dlhšiu dobu sa už poriadne nevyspala, zmorená operáciou a čakaním na výsledky. Ona sa síce nebála, ale jej najbližší áno. A veľmi. Uberalo jej to silu. Ale jej milovaná sestrička jej ju dodávala. Rozprávala sa s ňou ako kamarátka. O všetkom! Cítila, že jej môže dôverovať. Zverila jej svoje tajomstva a to ju o kúsok odľahčilo.
Prvýkrát za posledný rok sa jej sníval sen. Páčil sa jej. V duchu sa usmievala.
Niekto zaklopal. Na dvere jej izby, ktorá bola tak krásna a zároveň tak prázdna. Zvuk klopania sa ozýval všade naokolo. Vošla dnu. Pred dverami niečo nechala.
Čierny plášť jej prekrýval čierne dlhé šaty, ktoré obopínali jej ladné krivky. Pri pohybe sa plášť vlnil v rytme jej chôdze. Pomaly, pokojne. Dlhé biele vlasy padali na ramená a leskli sa akoby odrážali slnečné lúče. Bola však tma. Priviedla ju so sebou. Bola neskutočne nádherná. Oslovila ju. Ona nesmelo vstala zo stoličky a išla ju privítať. Usmievala sa a možno práve preto jej dôverovala. Podišla k nej bližšie. Krásna neznáma ju pohladila po ramene a odhodila na posteľ. Prudko a bolestne. Začula, ako vychádza z izby. Keď sa jej konečne podarilo otočiť, bola už späť. V ruke držala lesklý, kovový nástroj. Kosu. Je to smrť, smrť! Vykríkla, ale necítila strach. Aj keď možno chcela. Smrť sa zahnala a zaťala. A znova a znova. Cez slzy sa pozerala, ako ju pretína ten chladný, ostrý nástroj. Zavzlykala od bolesti a pozrela pred seba. Bola tam. Jej milovaná sestrička. Chytila ju za ruku a utešovala ju. S úsmevom jej hovorila: „Už bude dobre. Vydrž.“ A smrť sa neustále zaháňala. Až kým si nebola istá, že preťala každý kúsok jej tela, jej vnútra. Až kým neumrela...
Nebol to sen. Podľahla rakovine. Ráno ju našli nehybne ležať v perinách. Bez života. Usmievala sa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
csikko
1. 6.júna 2007 23:34
tak to mi iba trebalo precitat...
3
hm znova smutnucke od teba...ale citalo sa to dobre (akoze nie som zakerna, alebo co, proste to malo styl
4
velmi smutne..najlepsie sa to cita po najhorsom dni deti v zivote..revem az tak ze nefiem ci vo svojom tele este mam vodu..
Napíš svoj komentár