Ak nemáte radi výlevy citov ,tak tento článok ani nečítajte.
Dnes,keď som si prehliadal mojich priaťelov na pokeci,narazil som na jeden nick,ktorý mi vždy nahrnie slzy na krajíček.A keď kliknem na foto dotyčnej osoby ,tak už sa slzy prelievajú cez moje viečka v hojnom počte.
Uvedomil som si ,že na mojom blogu o tejto osobe nič nemám takmer..
A pri tom ona si to velmi zaslúži..
Jedná sa o osobu,ktorá je už dá sa povedať minulosť pre mňa,pretože býva v Leviciach ( pozn.: mesto vktorom som žil prvých 15 rokov svojho života).Je to moja bývalá spolužiačka zo Zš.
Aj keď prvé naše spoločné roky na škole sme si neboli nejak extra blízky,časom som si ju obľúbil.Bola s ňou stále sranda,vždy keď som mal zlú náladu dokázala mi ju behom pár okamihov zlepšiť.Hoci, som ju mal velmi rád , v tej dobe som to neprežíval nejak výnimočne ,pretože tak ako každý deň som chodil do školy ,tak ona bola taktiež samozrejmou súčasťou mojho dňa.
Postupne,ako som sa dozvedel ,že po skončení Zš moja cesta povedie do iného mesta som ostal zdesený,pretože som si uvedomil neodvratnú stratu minimálne kontaktu s ľudmi s ktorými som vyrastal a ktorích som mal strašne rád..V dôsledku toho som sa snažil posledné mesiace v LV vychutnať,aj keď to bolo velmi ťažké a bolo veľa večerov ,ktoré som preplakal už len keď som si spomenul aké to bude keď odídem..
Odchod som prežíval tažko.Pamätám si na deň,keď som ju prišiel pozrieť do Seče(obec) aby som sa sňou vlastne rozlúčil,na chvílu kedy som si mohol vychutnať na prechádzke na hrádzi posledný (aspoň doteraz) moment sňou o samote.Viem,že som si nechal na očiach slnečne okuliare lebo som sa snažil skryť slzy.Pamätám si , že aj vtedy ju neopúšťala dobrá nálada,bola proste neustále sa usmievajúce slniečko.
Bol to posledný deň,keď som som bol ochotný prejaviť city zoči voči nej,
pretože pri naledújucich pár stretnutiach to už nebolo vhodné a necel som preukázať svoju slabosť.
No,napriek tomu je ONA človek ,ktorý mi zo všetkého najviac chýbe z Levíc.V prvých mesiacoh po mojom odsťahovaní,bolo veľa nocí ,ktoré som preplakal aj kvôli tomu,že mi chýbali ľudia z LV,ale najmä kvôli nej.
Teraz,po cca roku a pol, už sa asi nedá hovoriť ,že by sme mali nejaký kamarátsky vzťah.Náš kontakt je obmedzený na pár viet na icq za 3 mesiace.Už si ani toľko nepíšeme smsky tak,ako minulý rok keď sme si zvykli písať obaja keď sme mali slabé chvílky a vraveli sme si ,že sme svoji naj kamoši..Aj keď je už toto viacmenej minulosť,som prekvapený ,že ma stále aj po taom dlhom čase pohľad na jej fotku rozplače..Až teraz si uvedomujem že aako veľmi som ju mal rád, a takým spôsobom ,ktorý si myslím,že je fakt vzácny.
Snažím sa na ňu nemyslieť,ale občas sa neubranim čeknúť jej nové fotoalbumy, a vtedy to vždy na mňa príde.Ten strašný pocit,že som stratil tak úžasného človeka,ktorý vo mne zanechal tak nezmazaťelnú stopu.Aj keď som si tu v novom meste našiel ludí ktorích mam taktiež velmi rád,dokonca niekoho,koho môžem porovnávať sňou, ona pre mňa stále vela znaméná aj keď nás spája len minulosť a už jej nikdy ani nedávam na javo jak ju mam rád,pretože sa mi to zdá zbytočné..a bolestivé..
..tak len dúfam ,že raz v živote si toto prečíta aj keď neviem ako keďže netuší že existuje tento blog.. snáď to osud zariadi.. pretože chcem aby vedela jak velmi mi na ňej zálež í/alo.. a navždy ostane v mojom srdci..
Vyznanie
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
napriek tomu, že už nie ste spolu v kontakte tak ako kedysi nemal by si hovoriť o tom v minulom čase... lebo tvoje emócie tomu zjavne nenasvedčujú...
ja som mal podobné emócie včera, teda vlastne už pred dvoma dňami...ak sa ti zachce nájdeš to v mojom trojdielnom príbehu...