Bolo to uz osem mesiacov odkedy som mu zmizla ako para nad hrncom. Hladal ma chlapec , to ano,ale zmenila som si cislo, email, adresu nepoznal a vzhladom k tomu, aka bola momentalna situacia sa so mnou nerozpraval ani Ales a teda mu odmietol povedat, kde ma najde. Alesovi a zbytku rodine sposobila tato sprava takmer infarkt, co som pocitala za pozitivne. Rodicia to prijali tiez celkom dobre. Mama sice plakala a otec sa so mnou par tyzdnov nerozpraval, ale uz bolo vsetko ok a v izbe sa mi kopili darceky. Dokonca aj pohlady mojich susedov som si prestala vsimat. Ze preco bol okolo mna taky poprask? Zabudla som povedat. Som tehotna a za mesiac budem rodit.

Eva bola mojim druhym ja, presli sme si vsetkym od farbenia vlasov na blond po spolocneho frajera, takze som jej povedala kto je otcom. Vedela to len ona jedina, neviem, ci by niekto iny uveril a ci by to vobec bolo moje okolie schopne predychat.
,,Herecka, ja byt na Tvojom mieste..." zavolala Eva z balkonu. Fajcila zasadne tam ,odkedy som bola tehotna, aby neskodila mne ani mimcu.
,,Tak co? By si sa mu ozvlala po niekolkych mesiacoch ze ahoj odisla som od Teba ale som tehotna netrufam si na to sama tak mi prid dat nejake prachy a trochu sexu? Nie dik, to radsej budem slobodna matka. A zdvihni ma!"
Eva zahodila cigaretu, chytila ma za ruky a zdvihla ma z postele. Vzhladom na to, ze moje brucho uz malo rozmery mensej lode,som obcas potrebovala pomoc pri pohybe. Ked som presla viac ako desat metrov alebo po schodoch, ci nedaj boze som bola odkazana na MHD, chytala ma panika. To som uz nezvladla.

Ked som prisla domov, nasla som v schranke obalku. Nebolo tam meno, adresa, nic, cisty biely priestor. Tak som ju otvorila. Krvi by ste sa vo mne nedorezali. Vypadli z nej listky na koncert v Bratislave a listocek.
,,Prosim prid.D."
Okamzite som volala Eve.
,,Herecka dychaj. On mi pisal pred par dnami, nasiel moju adresu v odoslanej poste ked si od neho pisavala emaily cez leto. Nedala som mu Tvoju adresu ani nic ine, ale uprosil ma, aby Ti po mne mohol poslat aspon tie listky s odkazom."
Treskla som jej telefonom a zvysok dna nezdvihala. Tlak som mala niekde vo vesmire a rozmyslala som, nakolko je doveryhodna.

Prisiel cas skusok. Kedze nam zrusili detasovane pracovisko u nas, museli sme vsetci studenti odist do Blavy. Eva isla so mnou autom, chcela som este nakupit nejake drobnosti pre mimco a predsa len teraz by som neriskovala cestu vlakom a MHD po Bratislave.
Skusky prebehli mimoriadne dobre, profesori na nas externych studentov boli vzdy akosi menej narocni a obzvlast teraz boli velmi mili aj na mna. Ked sme sa s Evou zabavali v podzemnych garazach obchodneho domu uskladnovanim vsetkych tych haraburd do jej trojdveraku, zacula som hluk, ktory by som spoznala kdekolvek. Bol to hluk kamier, fotoaparatov, senzaciechtivych novinarov...Viem to, sama som chvilu pracovala ako novinarka na volnej nohe, kym som nezistila, ze rano nezvraciam kvoli chripke. Pozrela som na Evu. Akosi vnutorne som citila, ze je to on.
,,Sadni do auta, ideme!"
Bez slova sme nasadli a vyrazili ku vchodu. Tvorili sa mensie kolony, Pustila nahlas radio (hlasna hudba ma vzdy ukludnovala) a netrpezlivo poklepkavala prstami po volante. Obzrela som sa. Hlucik stal napravo od nas a ja som vedela, ze ked chceme odtialto zmiznut, musime ist okolo. Pozrela na mna ospravedlnujucim pohladom a zatocila.

Bol to on. Nieco vo mne akoby sa prebudilo. Rozpraval do mikrofonu, usmieval sa, mimovolne pozrel nasim smerom. Zarazil sa uprostred slova. Bola som si ista, ze ma videl, ale nemohol nic urobit. Kolona sa akurat pohla a my sme vyrazili tryskom prec. Pozerala som sa dozadu az kym sa mi nestratil z dohladu uplne.

Eva mi prisahala, ze s tym nemala nic spolocne a ja som jej verila. Nevedela predsa kam ideme nakupovat a urcite by sa ma odtial nesnazila dostat, keby to bola zariadila.Navyse mi bola celu dobu loajalna, drzala jazyk za zubami, dokonca nechodila na jazdy ako predtym ,ale sedela so mnou doma nech netrpim sama. Nebolo co riesit.

Termin porodu sa pomaly blizil, nechodila som velmi von, nechcela som, aby sa male narodilo niekde na zastavke ci v obchode. Lenze cerstvy vzduch je cestvy vzduch, pohyb treba, styri steny na mna uvalili depresiu, tak som obliekla a hovorila mimcu, nech sa laskavo udrzi este par dni, ked sa jeho maminka takto obetuje.

V meste som stala na semaforoch a cakala, kym naskoci zelena pre chodcov. Brucho ma tahalo k zemi, nohy aj chrbat ma boleli a ja som si v duchu povedala, ze ved by ani nevadilo, keby porodim hlavne nech uz zo mna vylezie, inak to nedopadne dobre.
Niekto ma chytil za plece. Ten pevny stisk som si pamätala dobre.
,,Nechces mi neco rict?"
Znova sa vo mne prebudilo to nieco a ja som vedela, ze toto uz nahoda nebude. Aka bola pravdepodobnost ze sa prave my dvaja stretneme na ulici v mojom meste?
Otocila som sa.
,,Ahoj Daniku. Som prekvapena, ze Ta tu vidim. Co tu robis?"
Sladko som sa usmiala a tvarila sa, ze pred sebou ten vagon vobec ale vobec nemam.
,,Takzes to byla Ty! Ksakru proc si neco nerekla? Ja te hledal!"
Zopar ludi sa zastavilo a zvedavo prizeralo.
,,Dano to je Tvoja vec. A s malym nemas nic spolocne."
Ironicky sa zasmial.
,,Nic? Kdybych vedel, ze s tim nic nemam a ze mne vazne nemilujes, necham te tady a nebudu se Ti vic michat do zivota. Ale je to moje ja to vim! A mam pravo se to toho michat at chces nebo ne."
Hlavne klud vravela som si. Vybojovala si si horsie bitky, toto bude hracka, len treba zachovat chladnu hlavu a trvat na svojom.
,,Dano ja som po Tebe spala s niekym inym a je to jeho. Tak tu prestan robit sceny a chod domov."
Stlacil ma este pevnejsie.
,,Ja vim jak to je a ja se o Vas postaram. O oba. Mrzi me zes tehdy odesla aniz bych Ti stihnul rict jak moc Te miluju, ale rikam Ti to ted nezavisle na tom, ze cekame mimino, rozumis? Tak mi prosim rekni, je je to moje, rekni, ze me mas rada a pojdme domu."
Vedela som, ze teraz ked poviem nie, bude definitivne koniec a ja som vitaz.
,,Dano, a Ta ne...ja Ta ne....aaaau!"
Krc az ma prehlo dopredu, vsade okolo mna mokro, nejaky typek vytiahol mobil a zacal si to nahravat.
,,Lenko co je Ti?!"
Co asi, idem hrat ping pong a na zemi hladam lopticku.AU!
,,Dano, budem rodit."

Pokial ste niekedy videli panikarit chlapa, tak mi to opiste. Jeho totiz tento stav vobec nechytil. S kludom zavolal sanitku, rozbil typkovi mobil a podopieral ma, kym prisli. Ked sa ho doktor opytal kto je, odstrcil ho so slovami: Ja sem otec.

Nikdy som ho pri sebe nevidela radsej. Bol tam od zaciatku az do konca, drzal ma za ruku, otieral spotene celo, povzbudzoval ma ako najviac to slo. Snazil sa drzat klud anglicana, ale v ociach mal strach.
,,Mlada pani, teraz to uz bude rychle. Ked zacitite stah, tlacte."
,,Daniku, ja som Ti klamala...je to Tvoje...a moc Ta lubim...keby sa mi nieco stalo...postaraj sa on..." dostala som preryvane zo seba.
Usmial sa a dal mi pusu na celo
,,Nikdy sem neveril, ze je to jinak. Mas totiz moc hodnou kamaradku."
EVA! stacila som si uvedomit. Zrazu prisli posledne stahy, zatlacila som a v sale sa ozval detsky plac.


 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  18. 5. 2016 16:43
Píšeš dokonale, vieš to?
Napíš svoj komentár