O letných smútkoch

Myslím, že sa všetko začalo, keď ma nevzali na školu. O dva týždne mi pri podpisovaní pracovnej zmluvy povedali, že nastúpiť na sľúbené miesto môžem až na jeseň. Nuž a keď som v tomto období potrebovala podporu, o pár dni som zažila rozchod, ktorý rozbil moje srdce a nádeje na márne kúsky.


Bolesť, Insomnia, Anhedónia a neutichajúce úzkosti.
Neurol a antidepresíva.


Ja, ktorá som sa hrdila tým, že neplačem, som zrazu revala všade. Na pive, v šaline, pri prespávaní u kamarátiek, počas festivalu či sediac na schodoch vo vlaku. Zlomené srdce bolí viac ako som si myslela a nepomôžu ani litre vína, tinder stretká alebo prísľub, že časom bude lepšie.

Jasné, že svetlejšie zajtrajšky sú čoraz bližšie, no čakanie na ne bolo nekonečné.
Bola som neznesiteľná. Nie len sama pre seba, no hlavne pre blízkych. Nebudeme si tu štekliť ušká či klamať do telky, mali to so mnou kurva ťažké.


Na druhú stranu sa mi potvrdilo, že mám pri sebe naozajstné poklady.
Kamaráti, ktorí so mnou riešili všetky dušabôle, nekončiacu telenovelu. Nie len, že som vďaka ním mala psychologickú poradňu 24/7, ale zistila som, že mám v živote ľudí, ktorým sa môžem ozvať ak nezvládam spať v prázdnom byte, či tráviť dni bez spoločnosti.  Keď toto teraz čítate, tak ďakujem, za všetko.

Aby som sa vrátila k podstate blogu, na tieto smútky je vraj skvelá zmena.
Tej budem mať teraz požehnane. Konečne nová práca, sťahovanie a zariaďovanie.
Nové miesta, noví ľudia, nové veci.
A ja si tu sľubujem, že nedovolím aby mi ešte niekto ubližoval.
Aby som ubližovala sama sebe, opúšťala sa alebo špárala v starých sračkách.


Neviem ako pateticky ukončiť tento výlev, tak už len toľko: Ak sa s niekym rozchádzate, nerobte to s emočným cítením na úrovni polomŕtvej žaby z diaľnice D1 a ak vás priatelia potrebujú, buďte tu pre nich, aj keď vám už idú hore krkom. Karma alebo niečo také vám to vráti.

 Blog

10 1 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu